jozefbugar

9. JB: V Živote Metoda je citovaný list kniežaťa Rastislava byzantskému cisárovi Michalovi III. datovaný do roku 862. Je tam tá známa veta „My Sloväni prostý ľud sme…“ Teda Rastislav a moravská nobilita, ako sme už hovorili, sa identifikovali so značkou Sloväni. Zvykne sa to prekladať ako Slovania, ale to označenie v kontexte 9. storočia nemuselo mať ten istý význam, aký má dnes. Dnes sa označenie Slovania nevzťahuje na konkrétne etnikum, ale na skupinu národov, ktoré majú podobné jazyky a viaceré spoločné kultúrne znaky. Vtedy ale mohlo ísť aj o označenie konkrétneho etnika alebo gensu. Moja otázka: Vzťahuje sa označenie Sloväni v tom liste na všetkých Slovanov, ako tomuto pojmu rozumieme dnes, alebo ide o označenie etnika žijúceho zhruba na strednom Dunaji a na Morave?

Keby takýto list ako Rastislav písalo knieža Čechov, Obodritov alebo nejakého kmeňa z okolia Kyjeva, mohli v tej dobe použiť tiež označenie Sloväni alebo by sa identifikovali len s menom Česi, Obodriti, Drevľane…?

MH: Dali ste viacero otázok, ale majú spoločný menovateľ – slovanské povedomie. V duchu kultúrnej vzájomnosti sa však oňho pričinil až Ján Kollár v 19. st. V 9. storočí ešte nič také neexistovalo. Nemyslím si, že šlo o list, išlo skôr o ústne posolstvo. Lebo nie je tam napísané, že písali, ale poslali. „My Sloveni sme prostý ľud“ sa vzťahuje podľa môjho výkladu k tým Slovanom, ktorí bývali na Dunaji a od neho sa rozišli. V Povesti dávnych liet je to štylizované približne takto „Tí, Slovania, ktorí prišli k Morave, nazvali sa Moravania, tí, ktorí prišli do Čiech, nazvali sa Česi, tí ktorí k Visle – Vislania,…“ To sú tie diaspóry, o ktorých sme tiež hovorili. A k svojmu pomenovaniu – Slovania si neskôr museli pridať atribút, lebo boli by to všetko Slovania, ale preto, že sa nachádzali na území, ktoré malo už pred ich príchodom svoje meno, k vlastnému menu Slovania si pridali, alebo im bol pridaný atribút – Slovania korutánski, Slovania panónski, Slovania českí, Slovania nitrianski, Slovania moravskí… Ale pôvodne to bolo iba jedno spoločenstvo, to o ktorom hovoríme od polovice 6. storočia, o ktorom Nestor píše, že bývajú v Panónii a v Noriku, a ktoré nazýva Panónčania a Noričania. Dnes nám to pripadá čudné, čo to tam ten Nestor píše, ale on nám zachoval najstaršiu, východiskovú esenciu pamäti Slovanov. Pamäti, ktorú azda niekto skoncentroval do písomnej podoby už na panónskom dvore Koceľa, a ktorá sa stala a dodnes je, formatívnou časťou pri tvorení spoločenstva, ktoré sa chce nazývať a nazýva samo seba Slovania. Nešlo o pamäť Rusov okolo Kyjeva, ale pamäť dunajského spoločenstva Slovanov, ktorú tí Rusi do preambuly svojej konštitučnej pamäte zapísali už ako osvojenú. Áno v čase, na ktorý sa odvoláva Nestor boli Slovania, ktorí bývali v starej rímskej provincii Norikum a preto ich mohol nazvať Norikovia a v starej rímskej provincii Panónii a preto ich nazval Panónčania. Áno, je to jedno spoločenstvo, s tým, že tá elita si už dáva tie prívlastky a to sú tí naši slávni Moravania. Šimon Ondruš hovorí, že ak by boli Moravania natrvalo opanovali priestor okolo stredného Dunaja, tak by sme sa dnes všetci volali Moravania. Lenže k tomu neprišlo.

JB: A keby takýto list alebo posolstvo vyslalo české knieža, tak ako by to formulovalo?

České knieža nič také nesformulovalo a ani nemohlo, lebo to české spoločenstvo bolo v 9. storočí ešte v inej situácii ako Morava, lebo Moravu si treba stále dávať dokopy s tým rímskym a avarským svetom. No a vďaka toku Moravy a Dunaja aj s jadranským a čiernomorským svetom. No ale tiež preto isté aj so svetom bavorským a franským… Veľa vecí mi prichádza na um, ale je tu otázka, do akej miery je štruktúra moravskej society diktovaná rezíduami avarského kaganátu. Vy sa pýtate jednoznačne, či existovalo spoločné slovanské povedomie od Dnepra a Donu po Labe. Odpoviem vám, že neexistovalo, ale postupne vzniklo.

Neexistovalo, okrem tých ozajstných nositeľov pamäti, memory bearers, ako sa im po anglicky hovorí, tých, ktorí tradujú najstaršiu vrstvu kolektívnej pamäte ranných spoločenstiev. Obsahom tejto pamäte pritom boli príbehy o prekračovaní Dunaja a následných víťazstvách, ktoré či už bez Avarov alebo s Avarmi Slovania dosiahli. Dodnes sa zachovali niektoré prvky týchto príbehov v rôznych príbehoch o Dunaji… Môj bývalý žiak a dnešný priateľ Adam Mesiarkin to nazval „dunajský sentiment“ Slovanov. Ani dnes totiž nevieme spoľahlivo vysvetliť ako to, že v ruskom prostredí, ktoré objektívne nemá nič spoločné s tokom rieky Dunaj sa do dnešných dní zachovalo toľko príbehov spojených s týmto európskym veľtokom. Dokonca hrdina Dunaj, bohatier, vystupuje v personifikovanej podobe v starých ruských baladách. Ale aby som to zhrnul, ak teda hovoríme o systéme sebaidentifikačných znakov ranného bojového spoločenstva, tvoria ho – osobité meno spoločenstva, jeho vládca (dynastia), družina a príbehy. To sú 4 základné atribúty toho ranného spoločenstva. Na tento archaický obsah slovanstva, ktorý je inak analogický u Slovanov, ako aj u iných postrímskych spoločenstiev, v 9. storočí nadväzuje nová kvalita tvorby slovanskej kultúrnej pamäte. Má dve na seba navzájom nadväzujúce roviny. Prvou je politický koncept slovanstva, za ktorým stojí najmä Svätopluk, ale okrem neho aj sv. Metod, ak hovoríme o jeho misijnom arcibiskupstve, ktoré významne podporovalo nielen výboje tohto panovníka, ale ich aj legitimizovalo šírením kresťanstva. Tento koncept teda vstúpil do dejín ako Kráľovstvo Slovanov a Arcibiskupstvo Slovanov. Je to archetypálna vec, ku ktorej sa potom budú neustále vracať či Premyslovci alebo Piastovci, ale  najmä Rurikovci, ale tiež západobalkánske rody ako Vojislavičovci a Trpimírovci. Teraz som k tomu napísal jednu štúdiu. Toto je tá politická a cirkevno-správna rovina. Je to idea Sclavínie, štvrtej provincie rímskeho univerza. Poznávame ju síce najmä retrospektívne, vďaka prameňom z 11.- 12. storočia, z geografických opisov, či nemeckých autorov, alebo aj z Galla Anonyma, ktorí písali na dvore Boleslava III. Krivoústeho.

Potom je tu druhá, nábožensko-filozofická rovina slovanstva. S ňou prichádza Svätý Konštantín Filozof. Práve on slovo, vlastné meno Slovan, meno – endonynum, „nabije“ úplne novým obsahom. Vytvorí neuveriteľnú, novú, originálnu slovanskú kultúrnu paradigmu, ktorá je neskutočne atraktívna a práve táto atraktivita nového modelu Slovanstva sa stáva tou príťažlivou silou, ktorá „vyrába“ ďalších Slovanov. Sekundárne totiž zo spoločenstiev, ktoré môžu, ale aj nutne nemusia mať blízko k tomu pôvodne slovanskému, ako napríklad turkickí Bulhari, alebo varjažskí Rusi, prevzatím kultúrnej paradigmy vytvára Slovanov. Začína to prevzatím písmen a staroslovienčinou, slovanským modelom kresťanstva, slovanskou literatúrou, etc. Jedným slovom prevzatím učenej paradigmy sa z Neslovanov de facto stávajú Slovania. Toto však nie je revolučný proces, ale evolúcia s digresiami. Z dlhodobého hľadiska sa totiž táto slovanská identita stala najprv identitou kresťanských vzdelancov píšucich v „slovenskom“ (словѢнском) jazyku, teda tých kresťanov ochotných sa naučiť originálne slovanské písmo. Prostredníctvom staroslovienčiny – ako jazyka Knihy, čítaním slovanských liturgických i neliturgických literárnych textov sa z nich stávali Slovania a vplyvom učeného kléru a mníšstva sa slavizovala aj elita a cez ňu obyvateľstvo. V jednej chvíli, najneskôr začiatkom 12. storočia, keď Nestor kompiluje najstaršiu vrstvu svojej kroniky, sa to rozmanité spoločenstvo okolo Kyjeva stáva Slovanmi. To isté platí aj pre Chorvátov a Srbov.

Aj to boli bojové spoločenstvá. Chorváti bývali tu za Karpatami a možno aj na Slovensku. Srbi severne od Čiech. Bieli Chorváti a Srbi bývali severnejšie od masívov Českých hôr i Karpát. Za cisára Heraklea sa posunuli dole, kde dodnes bývajú. Oni tam prišli ako bojové spoločenstvá, ktorých zmyslom bolo zastaviť slovansko-avarskú inváziu. Oni už mali staré archaické mená Chorvát a Srb a tie si zachovali. Ale prevzatím Konštantínovej paradigmy sa stali Slovanmi.

Ešte jedna vec je pri Konštantínovej teologicko-filozofickej slovanskej paradigme dôležitá. Ten Konštantínov kód, ako to niektorí nazývajú, to je starý rímsky, byzantský kód, ktorý na nikoho neútočí. Ak s ním nesúhlasíte, nič sa nedeje, ale ak si ho chcete osvojiť, tak nech sa páči, ale musíte sa naučiť tie písmená a ten jazyk, preniknúť do hĺbky a v tom momente vy sa stávate Slovanom. Toto prevzali aj v Kyjeve a potom v Moskve. Ale, dali tomu meno Rus. Iné meno Rus, Rusi – kardinál Tomáš Špidlík to nazval Ruská idea. Ale základom tej Ruskej myšlienky je slovanská paradigma svätého Konštantína Filozofa. Len sa trošku zasypala novými a novými historickými vrstvami.

To je určitý paradox, že Rusi si až v 19 st. pod vplyvom Jána Kollára a Ľudovíta Štúra začali spomínať, že sú Slovania. A prvý pamätník sv. Konštantínovi postavili až na sklonku 19. storočia. Dnes vám budú všetci rozprávať, že ako je dobre, že ten Metod a jeho žiaci tu nezostali, lebo dnes by sme boli súčasťou Ruska. To je nezmysel. Svätého Konštantína Filozofa, jeho hlaholiku, jeho staroslovienčinu a preklady uznal Rím. Arcibiskupstvo Slovanom dal Rím. Hlaholika sa takmer kontinuitne zachovala v učených chorvátskych kruhoch a s ňou slovanská kultúrna tradícia, ale oni až do 17. storočia až do Juraja Križaninića nič s Moskvou nemali, oni sú predsa rímski.

JB: Aj keby tu zostali Konštantínovi a Metodovi žiaci, tak by sme stále patrili na západ.

MH: Presne tak.

JB: Ako sa identifikovali tí polabskí Slovania?

MH: Tam boli Lutici, Obodriti…, rôzni pobaltskí Slovania od 9. st. Tých kmeňov tam bolo veľa. Od 9. st. priestor bývalej Panónie, ktorú tiež nazývali Avariou, začali volať Sklavínia a všetkých obyvateľov, ktorí tam bývali, ktorí boli podobní Slovanom, začínali nazývať Slovania.

Analogicky sa stalo, že nemeckí autori píšuci po latinsky bez toho, aby tí ľudia na tom Labe o tom vedeli, začali ich nazývať tiež Slovanmi. Ale oni boli v prvom rade Obodriti, Srbi, Lutici-Vlčania, Pomorania… Pointa je však veľmi jednoduchá: Ak vám budú zvonka nejako „nadávať“, tak to prijmete a stotožníte sa s tým. A to je aj prípad Uhrov, Maďarov, ktorí nemohli byť Uhri, lebo pre Maďarov meno Uhor, Ungarus je exonymum, tak ako aj pre Slováka Ungarus je exonymum, ale keď vám Nemci budú dve storočia hovoriť, že ste Ungari, tak to prijmete a stanete sa Ungarmi – Uhrami.

Tak to bolo aj s tými našimi pobaltskými Slovanmi, ktorí najprv netušili, že sú Slovania, tak ako netušili tí germánski kuningovia, že sú Germáni, ale nakoniec sa stali Slovanmi. Stotožnili sa s tým menom. No a iste v tom svoju rolu zohrala aj svätoplukovská imaginácia. Lebo ďalších Svätoplukov nachádzame v 12. a 13. storočí práve medzi polabskými a pobaltskými slovanskými kmeňmi. Vedomosť o Svätoplukovom Kráľovstve Slovanov im pritom mohli sprostredkovať práve Lužickí Srbi. Tí si ešte v časoch, keď písal Tietmar z Merseburgu, teda v 11. storočí, pamätali, že patrili do Svätoplukovej slovanskej ríše. No a táto vedomosť musela v kruhoch elít pobaltských i polabských slovanských kmeňov pôsobiť viac ako inšpirujúco. Najmä ak zoberiete Svätoplukov antinemecký osteň v posledných rokoch jeho života.

10. JB: Hovorili sme, že slovanská identita vzniká okolo roku 500, niekedy na prelome 5. a 6. storočia, ale tí ľudia, ktorí prijali meno Slovania, či už to bola tá družina alebo tí, ktorí im platili tribút, museli mať nejaké meno aj predtým, nejaké iné meno, lebo vieme, že ľudia boli vtedy zadelení do kmeňov, ktoré mali aj svoje meno. V tejto súvislosti sa objavujú rôzne špekulácie, kto boli tí naši genetickí predkovia. Spomínajú sa rôzne mená. Napr.  Ivan Mrva v knihe Slovenské dejiny pre každého uvádza: „ Časti praslovanských kmeňových skupín antickými autormi nazývanými Géti, Jazygovia, Kotíni, Buri či Sarmati obývala oblasť stredného Dunaja už v dobách pred zmenou letopočtu. Ďalšia slovanská migračná vlna prekryla neskorú fázu púchovskej kultúry a asimilovala zvyšky rôznorodého obyvateľstva asi keltského či germánskeho pôvodu.“ (str.12) Ivan Mrva vidí spomínané kmene ako praslovanské, ako našich predkov. Ako sa na to pozeráte vy?

MH: Keď nás v škole učili Mor ho!, tak tie naše pani učiteľky nám nezabudli prízvukovať, že Jazygovia Metanastázsky, teda tí Sarmati, ktorí bojujú v básni proti Konštantínovi Veľkému, že to nie sú Slovania a že Samo Chalúpka bol síce dobrý básnik, ale zlý historik. Chalúpka však v čase, v ktorom žil (1812 – 1883), už niekoľko stáročí zdieľal koncept, že Sarmati sú Slováci. Pokiaľ ja mám vedomosť, kto toto ako prvý hovorí, tak je to David Fröhlich, spišský vzdelanec, polyhistor, cisársky a kráľovský dvorský matematik, ktorý ako prvý v roku 1641 vo svojom „Praobyvateľovi Spiša, Uhorska a Sedmohradska“ vydanom v Levoči jasne píše: „die Sarmaten sind Slowaken,“ teda „Sarmati sú Slováci“. Táto myšlienka sa potom ďalej v našej barokovej spisbe rozvíjala, či už v katolíckom alebo aj v evanjelickom dejepisectve.

Keď teda Chalúpka písal Mor ho! v tom 1864, tak on už vyše dvesto rokov bol dedičom konceptu, že v našom priestore boli Slováci autochtónni, boli tými prvými obyvateľmi priestoru medzi Karpatami a Dunajom, lebo o to išlo, Sarmati sú Slovania a Slovania sú Slováci. Tento koncept stojí na tom, že sa všeobecne verí, že mená sa menia a Slováci sú potomkami toho obyvateľstva, ktoré nám tí antickí dejepisci len nejako inak pomenovali. A v tomto ohľade je koncept, s ktorým prišiel Doc. Ivan Mrva postavený na tej istej neustále sa opakujúcej historicko-logickej premise. Tento koncept má dnes jeden argument plus a tým je, že genetika, ktorá skúma pôvod najstarších obyvateľov v priestoroch Dunajskej panvy, zistila, že ten genofond je jeden z najstarších stabilne zachovaných v Európe. A je viac-menej totožný s tým, ktorý máme dnes. Niektorí autori píšu aj o tom, že sa podstatne nezmenil už 8 tisíc rokov.

To je ale jedna záležitosť. Mená sa však menia. Ako sme o tom už hovorili, zachytáva to i už zmienený Jordanes, ale tiež vyššie zmienený arménsky geograf. V tom 5. a 6 st. sa diali rôzne sociálno-historické procesy, ktoré viedli k tomu, že v starých rímskych provinciách sa konštituovali nové spoločenstvá a s nimi nové identity. Na tom istom právnom princípe, ako vznikali a zanikali počas stáročí v Barbaricu. Rozdiel bol teraz v tom, že niektoré z tých nových identít dali základ súčasnej národnej štruktúry Európy. Tieto nové značky vznikali po celom severnom limese (hranici-J.B.) bývalej Rímskej ríše. Neskoroantickí autori zrazu zaznamenávajú kmene, ktoré nikto predtým nepoznal. Zrazu máme nejakých Anglo-Sasov, Frankov, Burgundov, nejakých Bavorov, a zrazu máme nejakých Slovanov a Antov. To sú všetko nové mená, o ktorých nikto predtým nepísal a ani nehovoril.

Keď sa pozriete na priestor Európy aj v neskoršom období, tam kde neexistuje stabilná politická situácia, tam notoricky prichádza k zmene identity. Pozrite sa na procesy, ktoré dnes prebiehajú na Ukrajine. Ukrajina je ešte stále živý priestor, kde stále môže prísť k vzniku nových gentes… Dlhodobo sa hovorí o Novorusoch. Tlak nacionalistického konceptu, ktorý je blízky a zosobnený elitám na západnej Ukrajine a v Kyjeve, je totiž stále cudzí obyvateľstvu na východ od rieky Dneper a na sever od Čierneho mora. V časoch Sovietskeho zväzu tam žili sovietski ľudia. Mali určitú národnosť, vieru, svetonázor, ale mestá ako Odesa, boli najmä kozmopolitné a národne zmiešané a preto veľmi tolerantné. Politická situácia na dnešnej Ukrajine je však nestabilná, množstvo obyvateľov nie je spokojných a nestotožňuje sa z hora oktrojovanou myšlienkou jediného ukrajinského národa a jazyka. A tak tu vzniká priestor na vznik nových, alebo staronových identít. Tie identity hľadajú svoje mená. Možno nechcú byť Rusi, ale tiež nechcú byť Ukrajincami. Pozrite sa na Podkarpatskú Rus (Zakarpatskú Ukrajinu). Z nášho pohľadu tam vždy žili Rusíni. Po pripojení tohto územia k Ukrajinskej sovietskej republike Stalinom v roku 1945 sa z nich mali stať Ukrajinci, ale nepodarilo sa.

JB: Takže tú otázku tým, že ste mi neodpovedali priamo, nechávate otvorenú? Rozumiem tomu správne?

MH: Geneticky sme potomkami toho obyvateľstva, ktoré tu bývalo, ale pokiaľ ide o modelovanie toho, čo je pre nás a našu sebaprezentáciu navonok i dovnútra najdôležitejšie, to znamená náš kultúrny koncept, tak tento kultúrny koncept vznikol až v tom období okolo druhej polovice 5. st. alebo v 6. storočí s menom Slovan, s vedľajšou líniou dynastie Amalovcov, s ich družinou a príbehmi. Následne tento kultúrny koncept bol prebratý obyvateľstvom, ktoré platilo tejto družine tribút. Neskôr ho Slovania vtlačili iným spoločenstvám, ktoré sa buď úplne alebo aspoň čiastočne slavizovali. Následne v 9. storočí veľmi významne transformoval do politickej i nábožensko-kultúrnej roviny a stal sa atraktívnym pre ďalšie obyvateľstvo Euroázie.

Keby som to mal ešte k niečomu pripodobniť, skúste si predstaviť také menšie, nie meinstrímové, kultúrne spoločenstvá, ktoré aj dnes vznikajú ako techno, predtým punk alebo heavy metal atď. Kto je blízko k epicentru danej subkultúry, ktorá sa identifikuje s tým menom, tak má najviac kultúrnych bodov. V našom prípade tie kultúrne body nesú tí, ktorí sa volajú nosiči myšlienok danej subkultúry, jej kultúrnosti. Kulturträgri, traditionkern týchto spoločenstiev sa vymedzuje najmä proti oficiálnemu svetu a jeho oficiálnej kultúre. Je tu družina i ľudia okolo epicentra subkultúry (vládcu/dynastie). Kým však niektorá subkultúra nemá svoje meno, nemá svoje identifikačné znaky, nemožno o nej hovoriť ako o existujúcej. Tak ako nemožno hovoriť Slovanoch, kým nemali svoje meno.

JB: Myslel som, či sa dajú naši biologickí a jazykoví predkovia nejako bližšie etnicky identifikovať?

MH: Biologicky sme oni. Kým však nemali naše meno, nemôžeme sa s nimi identifikovať.

(Pokračovanie nabudúce)