jozefbugar

6. JB: V prednáškach z cyklu Slovenské dejiny, ktoré teraz publikujete na youtube, ste v druhej časti hovorili, že Slovania vznikli v druhej polovici 5. st. po bitke pri Ipli medzi Gepidmi a Ostrogótmi. Pri tejto príležitosti si, podľa vás, jedna časť zúčastnených – určitá bojová družina dala meno Slovania.

MH: Bavíme sa o postrímskom svete a postrímskych územiach, v ktorých znovu začínajú platiť pravidlá Barbarica a k nim jednoznačne patrí skutočnosť, že ten silnejší rozhoduje. V našom prípade počas bitky, ktorá sa odohrala pri Bolii, teda niekde na východ od dnešného Ostrihomu, niekde, kde sa Ipeľ vlieva do Dunaja, presnejšie to nevieme určiť, sa jedna časť zúčastnených vojsk skutočne mohla nazvať Slovania. Nedá sa to však nijako písomne doložiť. Iba dedukovať. Totiž dávanie mena je vždy spojené s nejakou vážnou udalosťou. Uskutočňuje sa v jednej chvíli. Spomeniem napríklad rituály spojené so životom súčasného človeka, manželka si berie meno svojho manžela počas svadobného obradu, dieťa je pokrstené v kostole, alebo pod svojim menom uvítané do života obcou, v ktorej sa narodilo, mních si osvojí svoje nové meno po vstupe do kláštora, štúrovci prijímajú nové slovanské mená počas slávnosti na Devíne, dokonca aj revolucionári ako Lenin, Stalin, alebo aj maďarský János Kádar, sa zasvätením do veci boja za práva proletariátu premenúvajú… V súvislosti s tým posledným mi nedá ešte nespomenúť, že meno Kádar si János Csermanik (Čermaník) osvojil na základe predka samého Atilu, ktorý niesol rovnaké meno.

Ale späť k bitke pri Bolii. Stretli sa tu Ostrogóti s Gepidmi, a čo je veľmi zaujímavé, Gepidi zvíťazili. Ale Gepidi sú tí, ktorí sa odštiepili od Ostrogótov, tak ako Ostrogóti sa odštiepili od Gótov všeobecne. Na tomto príklade sa dajú demonštrovať zaujímavé procesy. Na jednej strane revolučný vznik spoločenstva s novým menom, jeho definovanie, na druhej strane štiepenie jedného mena spoločenstva na ďalšie. Podobné procesy môžeme sledovať aj u Slovanov… Najprv však, bol iba „jeden národ slovanský a ten býval na Dunaji“, ako o tom svedčí podľa vlastnej kultúrnej tradície ešte autor Povesti dávnych liet na začiatku 12. storočia. Tí Slovania však nespadli z neba, ani nevznikli z ničoho nič, ale vo veľmi presne definovanej historickej chvíli, keď sa určitá časť bojovníkov vedených charizmatickým vodcom rozhodla prijať nové meno, ktorým sa oddelila od iných.

Ak teda hovorím o vojenskom spoločenstve, ktoré si vyberá svoje meno a s ním sa sebaidentifikuje. Spomeňme si na 90. roky u nás, v Bulharsku, v Maďarsku, v republikách ZSSR, prosto v postsovietskom svete. Na vlastnej koži sme boli svedkami toho istého, opakujúceho sa fenoménu. Tam, kde je vymožiteľnosť práva slabšia, právo vymáhajú tí, ktorí majú silu. Volá sa to nesprávne mafia, ale znovu ide o tie isté mužské bojovnícke družiny, ktoré sú za svoje bohatstvo, prestíž a za to, že nepracujú, ochotné preliať svoju krv. Znakom týchto spoločenstiev je, že sa dobre, často až extravagantne obliekajú, obľubujú luxusné tovary, pýšia sa peknými ženami, etc., ale čo je veľmi dôležité, v jednej chvíli sa musia pomenovať, aby sa odlíšili od iných, podobných spoločenstiev.

Samotný výber mena, to je veľmi zložitá kapitola. Skúste si predstaviť skupinu výborných hudobných hráčov, skvelých inštrumentalistov, ktorí proste vedia hrať, robiť hudbu. Sedia si navzájom. Aby sa však mohli prejaviť aj navonok, musia sa nejako pomenovať. Výber mena, znovu sa k tomu vraciam, však nie je vec evolúcie. To sa musia členovia kapely rozhodnúť dnes, že budeme sa volať takto. Historicko-sociologicky to funguje stále rovnako. Povedzme na začiatku máte 4 chlapcov, ktorí výborne hrajú, majú svoje vlastné mená a každý v niečom vyniká a aby ich svet spoznal a uznal, rozhodnú sa nazvať trebárs Led Zeppelin. Lenže títo chlapci nemajú s grófom Zeppelinom a so vzducholoďami nič spoločné. Na začiatku sú štyria, ale na vrchole kariéry tých Led Zeppelinistov, vyznávačov hudby skupiny Led Zeppelin boli milióny a aj dodnes sú, napriek tomu, že oni už nehrajú, respektíve hrajú iba zriedka. Víťazná družina má atraktivitu priťahovať a tak isto aj tá, ktorá dobre hrá. Vybrať si správne meno je teda dôležité, hoci aj s tými, ktorí sa ním pomenúvajú nemusí mať to meno nič spoločné.

Alebo ešte jeden príklad. Máme Slovanov na juhozápadnom Balkáne, na rozmedzí silných hráčov, bývalej osmanskej ríše – Grécka, Srbska a Bulharska. Títo Slovania hovoria jazykom, ktorý je takmer identický s bulharčinou, ale Srbi budú hovoriť, že sú to Srbi, Gréci, že sú to Gréci a Bulhari, že sú to Bulhari. Lenže v jednej chvíli sa za maršala Tita títo Slovania z juhozápadného Balkánu rozhodnú, že nie sú ani Gréci, ani Srbi a ani Bulhari a dajú si meno Macedónci, keďže obývajú väčšiu časť územia antickej Macedónie. Meno Macedónci je naozaj veľmi staré, zaťažené bohatou históriou. Nutne si však musíme položiť otázku, čo majú dnešní Macedónci spoločné s Alexandrom Macedónskym. Odpoveď je prostá, od určitého času zdieľajú spoločné meno, a preto nech to vyznieva akokoľvek smiešne, môžu si vyznávať svoju históriu, hoci aj od čias Alexandra Macedónskeho, čo aj robia. Pozrite dnešné Skopje, koľko a akých je tam sôch. Ak ste boli v Macedónsku, všade máte sochy. A takto si monumentalizujú a potvrdzujú svoju identitu.

Alebo máme západných susedov, ktorí sa volajú Rakúšania. My sme ich vždy volali Rakúšania, lenže to je kategória tzv. exonymum. To je meno, ktoré my dávame im. Pre nás sú to Rakúšania. Oni o tom možno ani často netušia, že sú Rakúšania, ak im to nepovieme. Rakúšan sám seba označí ako Österreicher. Ale v roku 1939, keď prišiel Hitler, Rakúsko, v duchu starších dejín nazval Východná Marka a z Rakúšanov sa šibnutím prútika stali Nemci. Keď Hitler prehral vojnu, tak sa stali znovu Rakúšanmi a svoju krajinu zasa nazvali Österreich. Osstarichi je pritom tiež staré meno, v prameňoch použité už v 10. storočí, ale vidíte, ako to s pomenovaním seba samého chodí. Je to komplikované. Vždy je to však vec revolučná, otázka jediného rozhodnutia, ktoré musí byť akceptované. Ak by Hitler vyhral vojnu, zostanú Rakúšania naveky Nemcami.

7. JB: Kde a ako teda vzniká tá slovanská kultúrna identita? Ako je možné, že značka Slovania sa objavila v takých vzdialených oblastiach, ako je sever dnešného Poľska alebo okolie Novgorodu?

MH: Často tí, ktorí nepozorne čítajú moje texty a texty kolektívu ľudí okolo mňa, vulgarizujú naše myšlienky s tým, že sme klasickí tzv. primordialisti a že si myslíme, že Slováci ako sú tu dnes, tu takí istí boli vlastne odjakživa.

Do veci treba vniesť viac jasnosti. Áno, meno Slovan, ktoré má rôzne podoby Slovľeni, S(c)lavi/S(c)laveni, Sclabenoi, etc. v tých tradičných jazykoch alebo Al Saqaliba po arabsky, že to je identické, s tým, čo sme my dnes. Ale je tu určitý rozdiel. To naše sebaoznačenie je naozaj podobné, povedal by som takmer identické. Je to však len slovo a slovo má znakovú podobu. Obsah znaku sa však mení. Kultúra a kultúrnosť je vlastným obsahom mena spoločenstva, lebo spoločnosť sa navonok aj dovnútra, ako povedal Jan Assman, ktorého mám veľmi rád, prejavuje svojou kultúrnosťou, určitým počtom kultúrnych znakov. Tieto znaky, ktoré volám pracovne „identifikačné znaky“, sa v priebehu dejín menia. Nutne k nim nepatrí ani jazyk, ktorý pokladáme dnes za veľmi dôležitý kultúrno-národný identifikačný znak. To je však až vec 19. storočia, keď jazyk začal hrať túto nezastupiteľnú sebaidentifikčnú rolu. Vezmite si ako príklad Írov. Íri hovoria po anglicky a sú Íri. Židia hovoria mnohými jazykmi a sú Židia. A naši rómski spoluobčania nemajú problém sa identifikovať s čímkoľvek a je im jedno, aký jazyk majú používať.

Pre to ranné spoločenstvo Slovanov, tvorené vyberanými bojovníkmi – víťazmi, boli tými identifikačnými znakmi meno, dynastia a potom družina sama. Ani teritórium nebolo také dôležité, lebo oni sa skutočne v prvých desaťročiach 6. storočia hýbali, podľa aktuálnej objednávky na vojnu medzi Itáliou a Tráciou. Hoci, treba tiež povedať, že stále sa potom vrátili za stredný Dunaj. Hýbali sa však len dobre vycvičené družiny zložené z tých, ktorí boli blízko ľudí z kráľovskej, teda kniežacej krvi. Hovorím to tak preto, lebo kuning a knieža je to isté. Teda niekoľko stoviek, možno tisícok dobre vycvičených mužov. Ich zázemie s rodinami však zostávalo za Dunajom.

Čo je to tá slovanská družina? Ako si ju máme predstaviť? Predovšetkým sú to ľudia, ktorí sa podľa Jána z Efezu naučili bojovať lepšie ako iní. Tí, ktorí ovládajú meč lepšie ako Rimania. Menander Protektor v súvislosti s potenciálnym konfliktom medzi Slovanmi a Avarmi cituje reč vodcu Slovanov Daurentia: „Ešte sa taký nenarodil a neobjavil pod slnkom, čo by dokázal našu silu zlomiť. My sme si privykli na to, že vládneme cudzím krajinám a nie, aby niekto iný (vládol) nad našou; v tom sme si istí, kým jestvuje vojna a meč“. Ten istý autor potom v súvislosti s vojnou, ktorá tejto slovanskej predchádzala, píše o istom Medzamirovi, vodcovi Antov, ktorý viedol k Avarom posolstvo. Menander to ústami bulharského kagana Kutrigura komentuje tak, že tento muž je medzi Antami najvplyvnejší a ak ho zabijú, potom zem Antov obsadia bez problémov. Mnohí historici tieto dve svedectvá pokladajú za kľúčové pre existenciu ústrednej moci – vodcu (dynastie), medzi Slovanmi a Antami. Navyše, v prípade Medzamira máme zachovanú aj archaickú tému –mir, o ktorej sa ešte budeme isto baviť.

Máme teda družinu, mužov ovládajúcich meče, a ich vodcov. Čo však vieme o spomenutom zázemí týchto ľudí na severnom brehu Dunaja? Vieme, že Slovania sa sem až do čias konfliktu s Avarmi neustále vracali a to aj so svojou bohatou korisťou. Isté sú pritom iba dve veci, že vojaci nepracujú – sú neproduktívni a to, že to zázemie im poskytujú ľudia, ktorí produktívni sú, ktorí vyrábajú. To sú ľudia, obyvateľstvo, s ktorými nutne prichádzajú do interakcie. Aby jedni i druhí prežili, musia medzi sebou urobiť určitý druh spoločenskej zmluvy. Vy nám budete dávať tributum pacis (poplatok za mier), my vás budeme ochraňovať. Výsledkom tejto zmluvy bolo, že obyvateľstvo prevzalo meno svojich ochrancov. Stali sa Slovanmi. Ich identita, ako to už býva u masy obyvateľstva i dnes, však ešte nebola ustálená. K tomu ustáleniu prišlo až neskôr, respektíve je to proces, ktorý sa ešte neskončil. Vidíme to aj na dnešnom slovenskom obyvateľstve, ktoré putovalo a putuje za lepšími podmienkami na život na západ od rieky Moravy. Podľa oficiálnych štatistík len po roku 1993 okolo 200 tisíc obyvateľov Slovenska prijalo české občianstvo. Koľkí z nich ostali Slovákmi? Treba sa ich opýtať.

Ale vráťme sa späť k téme. Áno, nositeľmi protoidentity Slovanov boli bojovníci združení okolo dynastie. Kompilátor najstaršej kroniky Rusov Nestor v archaickej časti Povesti dávnych liet píše o „rozídení sa Slovanov“ od Dunaja. Ako si to máme na základe povedaného ale predstaviť? Nuž tak, že identitu môžu prenášať len tí, ktorí sú si vedomí jej ceny, hodnoty. No a tu sme znovu pri víťazoch združených okolo rodu vládcu. Títo ozbrojení muži, dobre znalí umenia vojny a ich rodiny spolu s menej významnými, o to však viac ambicióznymi predstaviteľmi ústrednej slovanskej dynastie sa „rozchádzajú od Dunaja“. A čo je zaujímavé, títo Slovania zaujímajú v jednej časti nerímskej Európy významné strategické body pri ústiach riek, ako je napríklad súčasné mesto Gdansk, kde ústi Visla a potom priestor starého Novgorodu, priestor okolo riek Nemen, Neva, Volchov, ktoré sú takými vážnymi spojnicami Baltského mora, Volgy, Dnepra a týmto spôsobom aj presunu ďaleko na stredný a ďaleký východ. Ich pochody boli dobre premyslené. Je veľmi pravdepodobné, že časť toho dobre zorganizovaného spoločenstva s vlastnou identitou, nakoniec spôsobom dosť podobným, ktorý neskôr použili Vikingovia, vstúpila vojenskou silou do určitých priestorov, ktoré predtým neboli nijako politicky organizované. A oni to začali organizovať, ale ponechali si vlastné meno…Možno aj tak treba rozumieť koncentrovanej pamäti o tomto „rozchode“ v Nestorovi. Samozrejme, že to malo svoje etapy a nebolo to naraz. Významne im v tom rozchádzaní iste napomohli aj Avari.

To je pokiaľ ide o svet, o ktorom sa nepísalo. Pokiaľ však ide o Rímsku ríšu, tu poznáme na základe písomných prameňov Sklavínie. Vieme ich aj v rámci Byzantskej ríše lokalizovať. Tam práve prišli tí Slovania, tentoraz aj so svojimi rodinami a tam založili určitú politickú organizáciu. Toto ešte nie je kniežatstvo, má to ďaleko od toho, aby sme to volali štát. Povedzme, že je to vojensko-výrobná autonómia organizovaná vodcami Slovanov a ľuďmi okolo tých vodcov. Títo ľudia najmä v Byzancii nie sú ochotní platiť dane cisárovi. Preto je ich (dez)organizácia vlastne príťažlivá aj pre ostatné obyvateľstvo, ktoré tým, že sa pridá k Slovanom a začne hovoriť, že sú tiež Slovania, nemusia tiež platiť dane… Vyznieva to zvláštne, ale je to určitý druh právneho vzťahu, použil by som tu slovné spojenie „slovanská kolonizácia“ Balkánu. Vďaka jej vnútornej atraktivite sa potom stalo, že sa takmer celý Balkánsky polostrov vrátane Peloponézu veľmi rýchlo v priebehu 7. – 8. storočia slavizoval. Nie je to však o tom, že tam prišli státisíce uvedomelých Slovanov, ale o tom, že tam prišiel určitý atraktívny politický model postavený na samospráve menších autonómnych výrobne sebestačných území. A tento model boli ochotní zdieľať aj ďalší.

Odpusťte na tomto mieste malú digresiu. My sme dnes v situácii, možno aj vy to tak pociťujete, že sme zasýtení civilizáciou. Už nedokážeme vnímať ďalšie a ďalšie nezmyselné nariadenia vlády, predpisy také, hentaké… Preto sa mnohí z toho snažia uniknúť, ako sa dá, kde sa dá. Izolujú sa a žijú na samotách. V dejinách sa veci opakujú. Nielen Lev Tolstoj, a ďalší ruskí šľachtici, odišli z Peterburgu, lebo sa im šľachtický život zunoval. To je aj prípad množstva súčasných ľudí, ktorí už nie sú ochotní ďalej znášať byrokratické šikanovanie súčasnej „Rímskej ríše“, a preto sú pre nich Slovania so svojou autarkiou (sebestačnosťou) zasa zaujímaví.  

JB: Na Slovensku je príkladom takéhoto človeka Miroslav Žiarislav Švický. Neviem, či ho poznáte?

MH: Podľa mena samozrejme, mám dokonca aj jeho zbierku poézie, ale ja poznám aj Erika Grocha, ktorý žije v Úloži neďaleko Levoče. Takýchto ľudí je však podstatne, podstatne viac.

Ale naspäť k veci, tomu „rozchádzaniu sa Slovanov“, v duchu ktorý zachoval Nestor, možno porozumieť iba vďaka teórii diaspór. Oni v podstate tak v rímskom svete, ako i Barbaricu vytvárajú svoje diaspóry, pre ktoré je príznačná kombinácia vojenských štruktúr s miestnym obyvateľstvom. Pritom sme tu svedkami zaujímavého paradoxu, Slovania na sever prinášajú výdobytky z rímskeho sveta, najmä pokiaľ ide o výdobytky vojenského umenia. Do rímskeho sveta však prinášajú výhody barbarského zriadenia. Vieme predsa o nich, že sú to ľudia, ktorí žili na hranici, na pomedzí oboch svetov a tak sa v ich modeli života logicky spojili komparatívne výhody oboch týchto svetov, teda sveta neskorých Rimanov i barbarov.

8. JB:  Podľa vás vzniká slovanská (slovänská) identita koncom 5. storočia. Od polovice 6. storočia máme meno Slovanov (Slovänov) doložené u Prokopia, Jordana a Jána z Efezu. Lenže jav môže existovať aj dávno pred tým, ako je pomenovaný, alebo inak; jav mohol byť pomenovaný, len my o tom pomenovaní vieme až z polovice 6. storočia. Nemohlo označenie Slovania (Sloväni) existovať aj oveľa skôr, napr. už okolo prelomu letopočtu, ako si to myslí Šimon Ondruš?

Vy kladiete vznik slovänskej identity niekde na koniec 5. alebo začiatok 6. storočia, lebo vtedy vzniklo meno Sloväni (grécky Sklavenoi). Existuje však aj zmienka u Ptolemaia v 2. storočí o Suovenoi. Foneticky by to sedelo. Šimon Ondruš v Odtajnených trezoroch slov sa k tomu nevyjadruje jednoznačne, ale nevylučuje, že by sa tá zmienka mohla vzťahovať na Slovänov. Je to podľa vás možné? Ak nie, prečo?

MH: Venedi, Vinidi tých poznáme z veľmi starých čias a od nich je nakoniec aj Venezia, lenže ak by bola pravda to, o čom vy hovoríte, že sa objavujú už v prvom storočí, tak by bolo ťažko vysvetliteľné, že nám na 5. storočí zmiznú. Áno, často krát sa stáva to, že pri podstatných menách, alebo aj osobných vlastných menách sa stretávame s homonymiou, teda, že slová znejú rovnako, ale pomenúvajú rôzne veci, ako napríklad „čelo“ a „čelo“. Pri tých prvých zmienkach sa nemáme čoho chytiť. Je treba vychádzať z toho, keď sa už čoho chytiť máme. To je okolo prvej tretiny šiesteho storočia, keď je to už preukázateľné. Čo je veľmi dôležité, je to, že svet, teda doboví literáti, Slovanom nedávajú staré mená, ako bolo dobrým zvykom a zároveň aj znakom vysokého vzdelania. Vzhľadom na to, kde sa nachádzali, oni by mohli byť Panóncami alebo Trákmi, lebo tieto mená by im vzhľadom na vyššie opísané literárne zvyklosti pripísali. Iste, Jordanes nazve Slovanov aj menom Venétov, ale dodá, že ich mená sa teraz menia a nazývajú sa predovšetkým Slovania a Anti… Pozrite sa napr. na starých Uhrov, ktorých Gréci notoricky volajú Tourkoi, a čo je zaujímavé, aj Pečenehov volajú Tourkoi. Opakujem sa, ale je to dôležité, bolo cnosťou a znakom vzdelania neskorímskeho, skoro stredovekého autora, nazývať ľudí podľa antických starých mien, podľa mien obyvateľov, ktorí tam kedysi žili. Slovania však vstupujú na scénu dejín so svojím vlastným menom. A čo je veľmi dôležité, to meno akceptuje rímsky svet, grécky svet, sýrsky svet, ba dokonca, hoci i o niečo neskôr aj arménsky geograf Ananios Širakaci, takže to musela byť reálna sila, ktorá presvedčila tých spisovateľov, že „Pardon páni, my sme tu a voláme sa tak“. Myslím si však, že stačí si k tejto veci poriadne prečítať príslušné kapitoly diela Prokopia z Caesareje O vojne gótskej…

JB: A ten Ptolemaios?

MH: Hovorím, ak by to bola pravda, tak nevieme, kam zmizli. Vieme však, že pri aktualizácii Ptolemajovho diela, o ktoré sa pričinil už spomenutý arménsky geograf Širakaci v 7. storočí, tento Slovanom prisúdil Dáciu, to jest územie po oboch stranách východných Karpát…