Založ si blog

Rozhovor o slovenských dejinách s Martinom Homzom 1. časť

1.JB: Keď sme chodili do školy, tak sme sa učili, že naši slovanskí predkovia prišli na územie dnešného Slovenska niekedy v 5. až 6. storočí z oblasti Pripiaťských močiarov v Bielorusku alebo z pravlasti vo východnom Poľsku a Ukrajine. Je táto teória dnes stále platná, vzhľadom na súčasný stav poznania?

MH: Ja som v tejto veci skeptický, pretože táto teória bola generovaná niekedy od druhej polovice 19. storočia a bola závislá do istej miery od predstáv našich západných susedov. Bola to najmä predstava o tom, že podľa opisu, ktorý máme u Jordana (podľa interpretácie tohto opisu), by sa mali Slovania nachádzať za Karpatami, pričom v zásade išlo aj o to, že priestor starej Germánie, ako ju poznal staroveký svet, to znamená, najmä Plutarchos a ďalší zemepisci, bol vymedzený na východe riekou Vislou. A tým bolo určené územie, kde sa mali Slovania nachádzať, to znamená, nie v Germánii, mimo civilizovaného orbitu, v Skýtii. Takto boli Slovania vylúčení z rímskych starožitností. Neboli, nemali a ani nesmeli byť chápaní ako súčasť rímskej civilizácie.

To boli také determinanty, ktoré viedli k tomu, že Slovania sa dostali v predstavách najmä našich západných susedov postupne do takého nie celkom priaznivého svetla, niekde na okraj civilizácie, niekde, kde by sme povedali, že ľudské vedomie končí, kde začína nevedomie, kde začína neznámo –močiare, alebo kde žijú Amazonky… Do určitej miery to aj naozaj korešpondovalo s ich predchádzajúcimi predstavami, ktoré sledujeme pravidelne, odkedy máme západné relácie o Slovanoch. Západní autori v nich píšu o Slovanoch ako o nevyspytateľných, ako o tých, ktorí nedodržiavajú zmluvy, o tých, ktorí nepoznajú právo, o tých, ktorí konajú iracionálne, emotívne atď.

Koncept umiestnenia Slovanov do „nevedomia“ európskej civilizácie prevzal Ľubor Niederle do svojich Slovanských starožitností a tak získal punc vedeckosti. Pravda skombinoval to s inou naivnou predstavou Slovanov, ako prostého ľudu. To zasa korešpondovalo s ideou filozofie, s ktorou prišiel už Rousseau, a po ňom ju aplikoval na Slovanov Herder, ideou o neskazených barbaroch. Zrazu sme sa stali holubičím národom. Český vedec Ivan Borkovský v časoch Protektorátu, objavil a identifikoval typ keramiky, ktorý nazvali podľa Prahy – Pražský typ keramiky. Tu sme v takej zaujímavej situácii, keď prianie sa stáva otcom myšlienky, to znamená, bolo potrebné v takom Kosinovom slova zmysle aktuálnej predstave o Slovanoch priradiť nejakú materiálnu kultúru, nuž a tento, takzvaný pražský typ keramiky sa zdal adekvátny myšlienkam o slovanskom ľude putujúcom chaoticky zo svojej pravlasti, nijako neorganizovanom, teda demokratickom, ktorý je predovšetkým roľnícky a ktorý vyrába pre seba nejaké dobrá a základné nástroje.

Týchto teórií sa vehementne chytila archeológia, ktorá sa dodnes tvári ako prísne exaktná, takmer prírodná, veda. To všetko viedlo k tomu, že pôvodná mylná predstava sa stvárnila do podoby akejsi vedeckej doktríny a v zjednodušenej podobe prešla do učiva základných a stredných škôl. Keď si to chcete konkrétne predstaviť, zoberte si Zdenka Váňu a jeho Slovanov, krásne ilustrovaná kniha. V tej knihe uvidíte všetkých tých Slovanov v rubaškách a bačkorách s tými poľnohospodárskymi nástrojmi, ako sa sťahujú z bodu a do bodu b. Predstava o takýchto migráciách je však postavená na vode. Je to vec, ktorá ani logisticky nie je možná. Tieto monštruózne presuny statisícov ľudí sú totiž neskutočne náročné na zásobovanie. Každý človek, každý deň má určité potreby a zabezpečiť ich znamená si ich alebo vyrobiť, alebo niekomu zobrať. Keď však ste na pochode, môžete mať nejaké zásoby, ale povedzme si na rovinu, koľko zásob unesie jeden človek a na koľko dní mu vydržia? A to si predstavte, že podľa tých predstáv, mali putovať aj rodiny s deťmi. Poviete, že mali vozy. Pripusťme, že nejaké mohli mať, ale kto ich ťahal? Aj zviera potrebuje jesť a najmä v zime sa mu o potravu musíte postarať. Ak teda nevyrábali, lebo boli na ceste, potom si tú obživeň niekde museli zohnať. To však znamená, že neboli len roľníci, ale aj bojovníci, ale aj bojovníkov treba živiť. Ja som skeptický voči tomuto archeologickému a tzv. tradičnému alebo alochtonickému výkladu, že Slovania odniekiaľ šli a niekam prišli. Podľa môjho názoru sme tu vždy boli.

2. JB: Som naklonený prijať tento názor, ale je tu aj druhá skupina historikov a archeológov, ktorí argumentujú tým, že v období sťahovania národov sa tu objavuje nový typ materiálnej kultúry.

MH: Materiálna kultúra sa mení a menila. Poviem to celkom prakticky. Ak by som bol archeológom a robil by som vykopávky s odstupom nejakých 500 – 600 rokov tak, ak by som chcel zadefinovať čas po roku 1989, boli by to PET fľaše a vôbec rozšírenie plastov. Takto by som vedel, toto je po roku 1989, lebo tu máme zvýšenú koncentráciu plastických hmôt, lenže to vôbec neznamená, že to obyvateľstvo sa tu zmenilo. Tak isto to neznamená, že keď nosíte oblečenie vyrobené v Číne, že ste Číňan. Materiálna kultúra má o tom, kto ju tvorí, veľmi limitovanú vypovedaciu schopnosť. Mám rád citát sv. Pavla, ktorý hovorí o človeku: „Čo vie hrniec o svojom stvoriteľovi?“ Asi takto by som charakterizoval aj vzťah materiálnej kultúry k mentálnej identite nositeľov tejto kultúry. Zmena, či už náboženského rítu, pokiaľ ide o pochovávanie alebo akceptovanie nových, lepších, kvalitatívne zaujímavejších tovarov z Rímskej ríše, ešte nevyhnutne neznamená, že sem prišli Rimania.

3. JB:  Nedávno som zachytil reportáž v televízii, že na Spiši v Jánovciach, spomínam to preto, lebo vy ste rodák zo Spiša, našli archeológovia pozostatky Keltov, tak mi napadlo, že odkiaľ oni vedia, že to boli Kelti, keď na tých artefaktoch nebolo napísané „Vyrobili Kelti“, ale aj keby to tam bolo, tak to neznamená, že to boli Kelti. U nás také najznámejšie miesto, kde boli identifikovaní Kelti, je asi Bratislava. Tam bolo oppidum, našli tam aj mince s nápismi Biatec, Govoiomarus, Maccius… Ak by sme sa na to pozreli z hľadiska toho, čo ste vy hovorili, že materiálna kultúra nemá až takú výpovednú hodnotu o etnickej identite svojich nositeľov, nemohli by sme spochybniť tiež aj to, že v tých Jánovciach alebo v Bratislave to boli Kelti?

MH: Musíme sa vrátiť k tomu, čo je endonymum a čo je exonymum. Endonymum je, ako sami seba tí ľudia volajú a exonymum, ako sú nazývaní zvonku. V našom prípade všetky tie údaje o tom, že sú to Kelti alebo Germáni, pochádzajú z antických čias. Od rôznych gréckych a rímskych antických spisovateľov. Oni ich tak volajú.

Ja by som vám odporučil… Možno ste to pozerali, nedávno bežal seriál Germáni a tam prišli Rimania a vyjednávali s jednotlivými kuningami (germánske označenie pre knieža-J.B.) a tí kuningovia mali potom medzi sebou debatu: „Pozrite ako nás oni volajú, že – Germáni…“ Tí Kuningovia sa nad tým právom smiali, lebo oni mali vlastné mená, ktorými sa nazývali. A to, že ich niekto nazval Germáni, to bola pre nich zábavná novinka. Možno by bola aj pre tých obyvateľov zo Spiša alebo aj z Bratislavy taká istá novinka dozvedieť sa, že sú Kelti. My nemáme dostatok dát o tom, ako sa oni skutočne volali. To, že ich nazývame Kelti, je vec dohody a tam nie sme ďalej ako archeológovia v Spojených štátoch amerických, ktorí rozdeľujú materiálnu predkeramickú kultúru na Basketmakers 1, Basketmakers 2, etc., to znamená, pletiari košíkov prvá fáza, pletiari košíkov druhá fáza… Oni pomenúvajú materiálnu kultúru, lebo nemajú žiadne písomné dáta. My sme v situácii o niečo inej, lebo nejaké písomné dáta predsa len máme. Ich automatické aplikovanie na určitú materiálnu kultúru, však nič nehovorí o kultúrnej identite, alebo o kolektívnej pamäti týchto ľudí… Som teda dosť vzdialený tomu hovoriť, že títo ľudia aj sami seba v skutočnosti nazývali Keltami…

4. JB: V najnovšej syntéze Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť píše Ján Lukačka, váš kolega z katedry, ktorý je autorom príslušnej časti o dejinách ranného stredoveku, že Slovania v piatom- šiestom storočí prišli z toho severovýchodného smeru, takže stále platí, že väčšina historikov a archeológov sa prikláňa k migračnej teórii. Pokiaľ viem, tak autochtónnu teóriu u nás zastávajú, okrem vás, len archeológovia Pavol Máčala a Bohuslav Chropovský, historik Ivan Mrva, jazykovedec Šimon Ondruš a etnológ Rudolf Irša.

MH: Spomedzi jazykovedcov veľmi veľa znamenal akademik Trubačov v 80. rokoch, ktorý znovu rozvíril hladinu okolo autochtónnej teórie. K nemu sa pridal aj môj učiteľ Šimon Ondruš, ktorý ma učil základy jazykovedy a staroslovienčinu na Filozofickej fakulte UK. Ja už ako študent som bol v tejto veci výrazne nalomený. Potom niekedy začiatkom 90. rokov napísal slávnu štúdiu, v ktorej spochybnil výsledky archeologických výskumov, ďalší náš kolega, predčasne zosnulý Alexander Avenarius a týmto spôsobom začala postupná zmena paradigmy, pokiaľ ide o genézu myšlienok staršiu, ako je tá alochtónna, teda autochtónnu ideu. Dnes nie som na Slovensku ani zďaleka jediný, ktorý ju na Slovensku háji. Okrem iných sú to moji žiaci doktor Adam Mesiarkin, doktorka Nora Malinovská a myslím si, že stále viac a viac táto myšlienka získava svojich stúpencov s tým, že veľmi silným argumentom je aj skutočnosť, že genetika ukázala, že genofond, ktorý tu je, je jeden z najarchaickejších, ak nie najarchaickejší v celej súčasnej Európe. Ale to sa už opakujem.

5. JB:  Kedy sa objavili Slovania na našom území?

MH: Posledných možno 30 rokov, možno 40, možno aj o niečo viac, od doby, keď Reinhard  Wenskus napísal svoje dielo o politickom zriadení Germánov, kde definoval, že existuje tzv. jadro spoločenstva na čele s dynastiou. To udržiava kultúrnu tradíciu, to jest akýsi pomyselný systém identifikačných znakov spoločenstva, pričom, podotýkam, vôbec nemusí ísť o nejaké veľké spoločenstvá. Skôr by sme mohli povedať, že ide o menšie, ale čo je veľmi zaujímavé, trvalé jednotky, ktoré sú schopné preniesť pamäť o svojom spoločenstve cez desaťročia a niekedy aj stáročia. Rád pri tejto príležitosti hovorím o diele Posledný Mohykán, v ktorom jeho autor James Fenimore Cooper veľmi pekne ukazuje, že s posledným Mohykánom ako nositeľom pamäti značka Mohykán zaniká.

V Barbaricu, ani neviem či to písať s veľkým, alebo malým písmenom, teda na území Európy, mimo rímskych hraníc, platili vždy iné pravidlá, iný právny systém, iné právo, ako v Ríme. Lex barbaricum stál v kontraste k rímskemu právu a kultúre. Základným stavebným pilierom barbarského práva, nakoniec tak je to aj všade inde v necivilizovaných spoločnostiach, je právo silnejšieho. Silnejší, ako to môžeme vidieť opäť dobre na príklade Posledného Mohykána, nakoniec rozhodne, či osobité meno spoločenstva, jeho kultúrna značka a s ňou sebaidentifikácia spoločenstva, zanikne, alebo pretrvá. Možno preto hovoriť o určitej fluktuácii mien spoločenstiev v Barbaricu, nie však o výmene obyvateľstva. My to máme zachované práve u Jordana, ktorý dáva Slovanom hneď niekoľko mien. Hovorí o Venedoch, hovorí o Antoch, o Slovanoch, dokonca o Spóroch. No a hovorí aj o tom, že dnes sa títo ľudia volajú najmä Slovania. Svet v Barbaricu sa mu zrkadlí najmä cez hrozbu slovanskej invázie. Je to logické, keďže z geografického hľadiska práve Slovania bývali hneď na druhej strane Dunaja, k Rímu najbližšie. Z hľadiska rozoznávania medzi Antami a Slovanmi, teda nie je dôležité, že títo Slovania majú taký istý jazyk a kultúru ako ich susedia Anti. Rozdiel je v ich mene. A to je veľmi dôležité, lebo Slovania a Anti viedli medzi sebou aj vojny, ale boli aj spojenci. To je ako so Srbmi a Chorvátmi alebo s nami a Čechmi. Naše jazyky sú neskutočne blízke, ale naša identita spočíva práve v zdieľaní nášho mena. Naše meno je v kronike ľudstva zapísané od začiatku 6. storočia. To však ešte vôbec neznamená, že Slovania zo 6. storočia, pokiaľ ide o systém ich ďalších kultúrnych identifikátorov, sa identifikovali tak, ako sa identifikujeme my dnes. Tu medzi nimi a nami vidím podstatný rozdiel. Určité archaické rezíduá dávnej slovanskej identity, určité atavizmy tu však predsa len zostali. Napríklad to identifikovanie sa s víťaznou družinou. V našom prípade víťazná družina to nie je nič iné ako náš hokejový alebo futbalový manšaft. Najviac Slovákov je vtedy, keď je slovenská družina víťazná.

Reinhard Wenskus začal pracovať s problematikou barbarských identít, čo sa neskôr začne volať Viedenská škola. K nej patrí hlavne Herwig Wolfram, ktorý rozpracoval Gótov a potom Walter Pohl, ktorý rozpracoval Avarov a trošku aj štuchol do Slovanov. Walter Pohl a okruh jeho žiakov a vzdelancov okolo neho (bohužiaľ bez účasti Slovákov) začali veľký diskurz platený z peňazí Európskej únie, ktorý sa zaoberal otázkami vzniku a evolúcie postrímskych barbarských identít. Povedzme začali to skúmať vo veľkom. Slabinou tohto výskumu je, že Slovanom sa tam venujú veľmi okrajovo. Ja som v jednom svojom článku už aj napísal, že je to mimo ich pochopu, lebo my sa stále mentálne nachádzame pre západnú Európu niekde v tých Pripiaťských močariskách, sme hlboké nevedomie západného sveta.

Aby to bolo ešte zaujímavejšie, na Viedenskú školu zareagovala Torontská škola, ktorá tú Viedenskú školu nazvala, že sú to „kryptonacionalisti“. Pre Torontskú školu je príznačná atomizácia celého vedenia. Nie konceptuálne vedenie, ale rozbitie, dekonštrukcia akejkoľvek hypotetickej možnosti konštrukcie, že nejaké kolektívy s vlastnou identitou existovali. Podľa Torontskej školy existujú len literárne texty, ktoré o nich hovoria, a či sa tí ľudia identifikovali s týmito značkami, je, podľa tejto školy, nedokázateľné. Pre tieto názory je Torontská škola kritizovaná ako priveľmi „ideologická“ a tiež kvôli tomu, že z dôvodov kritiky skrytých či viditeľných „nacionálnych konceptov“ v historiografii do nej vnáša prvok „multikulturalizmu“. Kvôli tejto vízii, ktorá pramení z hľadania akejsi spoločnej umelej európskej identity, je potom ochotná účelovo ohýbať historické fakty ako také… No a potom je tu ešte Oxfordská škola, ktorá je určitou reakciou na smelé tézy Toronťanov… Takže diskurz o postrímskych identitách, do ktorých patrí aj problém objavenia sa slovanskej kultúrnej identity, je veľmi zložitou záležitosťou. Ako správne cítite, je v tom aj mnoho politiky a projekcií súčasných hodnôt smerom do minulosti. Jedným slovom trochu zložité vysvetľovať to v jednom rozhovore.

Keď sa vrátim k Slovanom, problém je v tom, že my vieme na 100 percent, že Slovania sa najneskôr od polovice 9. storočia a to priamo v texte, ktorý sa volá Život sv. Metoda, identifikujú ako Slovania. Keď Rastislav a poprední muži Veľkej Moravy formulujú (aj Svätopluk) posolstvo k byzantskému cisárovi Michalovi III., tak to posolstvo začína slovami: „My Slovania sme prostá čaď“, rozumej – my Slovania sme prostý ľud“. To my – sme naozaj my, to jest Slovania. Najneskôr v tom čase sme teda Slovania boli. Lebo to o nás nepíše nikto zvonku, nedáva nám exonymom – Slovania. Nie sme žiaden literárny konštrukt, ani učený stereotyp niektorého z dobových vzdelancov. Slovan je naše endonymum, autonymum – naše vlastné osobité meno, s ktorým sme stotožnení. Takto sa preukázateľne identifikujeme smerom navonok. A basta. No a potom, keď idú zabiť sv. Vojtecha, tak sa ho pýtajú „A ty si kto?“ a on odpovedá „Sum nativitatus Sclavus“, „Som od narodenia Slovan“. Oficiálne vitae – životy svätého Vojtecha síce boli spísané o viac ako storočie neskôr, zato však ľuďmi, ktorí svätca dôverne poznali, teda ich informácie ohľadne sebaidentifikácie svätého Vojtecha môžeme chápať ako dôveryhodné. Preto je isté, že svätý Vojtech sám na seba nazerá ako na Slovana, je to jeho jednoznačná sebaidentifikácia. Podčiarkujem, nepovedal Bohemus, teda Čech. Čechom sa teda Vojtech vôbec necítil.

Povedomie o slovanskej identite sa teda nešírilo pokrvne. Pokúšam so svojimi žiakmi predstaviť si určitý vzorec, podľa ktorého sa to dialo, aby sa dalo pochopiť ako sa stalo, že v relatívne krátkom historickom období tak významne expandovalo. Opakujem, ten vzorec, tá matrica nie je vôbec postavená na pochodoch státisícov ľudí, ale na presúvaní sa identít a kultúrnych konceptov a ich nositeľov. Alebo povedané ešte inak – „slavizácia“ veľkej časti Euroázie prebehla v určitej príčinno-následnej logike, ktorej chronológiu i kvalitatívne stupne, podobne ako média jej šírenia možno presnejšie definovať.

Východiskom každého uvažovania je o úspechu značky „Slavus“, je návrat k dunajským začiatkom jeho používania. S tým pochopiteľne súvisí otázka, kto vlastne bol a kto nebol Slovan v období, keď o Slovanoch začali písať doboví spravodajcovia. Tu sa nutne musíme vrátiť k základným tézam Reinharda Wenskusa, podľa ktorého nositeľom identity akéhokoľvek barbarského spoločenstva sú jeho elity – Traditionskern, to sú tí – obrazne povedané – nositelia slávy – víťazi, bojová družina spoločenstva. Aj oni však majú svoje epicentrum – charizmatického vládcu – vojvodu (kuningasa – knieža). O jeho funkciách pri zrode a prvých rokoch existencie bojového spoločenstva ešte budeme hovoriť. Teraz len toľko, každé vojenské spoločenstvo musí mať nutne vlastnú hierarchiu, na ktorej čele stojí podľa nejakých kritérií vyvolený vládca. Nuž a tento vládca sa pochopiteľne bude snažiť všetkými svojimi silami spoločenstvu, ktoré symbolizuje zabezpečiť trvanie. Jedným zo spôsobov, ako to môže urobiť je, že sa pokúsi po svojej smrti zaistiť nástupníctvo človeku z jeho krvi. To znamená, že zo svojho potomstva spraví dedične vládnuci rod. No a tu sa domnievam, napriek nedostatku písomných svedectiev, že Slovania museli mať svoju dynastiu. To, že tomu naozaj tak bolo, najlepšie dosvedčuje dvojzložkový – bitematický charakter osobných vlastných mien vo väčšine neskôr písomne doložených dynastií, ktoré sa tak, či onak hlásia k slovanstvu. Bitematizmus týchto mien je postavený na systéme dvoch tém, ktoré sa spájajú v jedno, ale navzájom sa dopĺňajú a obohacujú. Napríklad taký Rastislav je ten, ktorému rastie sláva, Boleslav, ktorého slávy pribúda, podobne Viacslav, Venceslav, Václav – ten, ktorý má stále viac slávy. Kľúčové je však Mojmír – môj mier, teda ten, ktorého prítomnosť prináša mier, atď. To je veľmi podstatná vec. Oproti téme – slav, ktorá je výnimočne frekventovaná v slovanských dynastiách (najmä u Premyslovcov), zdá sa práve téma – mir, staršia. Vyskytuje sa už v genealógii archaickej gótskej dynastie tzv. Amalovcov. Boromir, Faramir, to nie sú pôvodne hrdinovia z Pána prsteňov, ktorých si J. R. R. Tolkien vymyslel, ale ktoré tvorivo „ukradol“ z Jordanovej Getiky. Sú to gótski králi. Nie inak ako Tudimir, Valamir a ďalší. (Pokračovanie nabudúce)

Tŕnistá cesta k slovenskej suverenite

04.07.2024

Odrodilectvo Slovensko má minimálne od 19. storočia tradíciu inteligencie a elít (šľachta), ktoré zrádzali svoj národ a pridávali sa na stranu jeho neprajníkov. Veľká časť našej inteligencie sa v 19. a na začiatku 20. storočia pomaďarčila. Aj taká výrazná osobnosť ako J.M. Hurban sa vyjadril, že sa z módy pomaďarčoval, až kým nestretol Ľ. [...]

Kráska z Pezinka odchádza

16.06.2024

Zuzana Čaputová predstavuje rozporuplne vnímanú osobnosť. Pre jedných je to zásadný politický talent (M. Tódová), stelesnenie politickej dokonalosti, nadpolitička, nadžena, skôr anjel alebo bohyňa, ktorá k nám zostúpila z vyšších sfér, aby nám svojím životom ukázala cestu. Na tento obraz nadväzuje až náboženské uctievanie jej osoby. Pre druhých je [...]

Anatómia nenávisti- „Slušní ľudia“ vs. „Dezoláti“

20.05.2024

Keby som mal povedať, kto nesie za atentát a vyhrotenie napätia v našej spoločnosti najväčšiu mieru morálnej či duchovnej zodpovednosti, tak sú to meinstrímové médiá, ktoré dlhé roky vedú masívnu a sústredenú kampaň proti Ficovi. Médiá majú právo politikov kritizovať, aj ich kontrolovať, ale v tomto prípade už bola prekročená únosná miera, [...]

mapa acdc

Bratislavu zaplní 90-tisíc fanúšikov AC/DC, pripravte sa na obmedzenia. Ako sa na koncert dostanete?

19.07.2024 10:24

O prípadných aktuálnych zmenách v doprave budú policajti priebežne informovať.

Hranie na mobile, pr clanok, nepouzivat

Viaceré krajiny sveta postihol výpadok internetu, paralyzoval dopravu, banky aj médiá

19.07.2024 09:59, aktualizované: 10:30

Rozsiahly výpadok internetového spojenia narušil prevádzku bánk, leteckú dopravu či televízne vysielanie v mnohých krajinách sveta.

Bangladéš, demonštranti, protest, Dháka, študenti

FOTO: Krvavé protesty v Bangladéši: Vládne budovy horia, rabovanie a desiatky mŕtvych. Televízie prestali vysielať

19.07.2024 09:07

Niekoľko tisíc protestujúcich vtrhlo do budovy štátnej TV, kde všetko demolovali a časť budovy podpálili.

Trump

Zmierenie? Trump ani nechcel vysloviť Bidenovo meno. Bude z neho (na jeden deň) diktátor?

19.07.2024 06:46

Republikánsky prezidentský nominant Donald Trump (78) je na vrchole moci.

jozefbugar

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 18
Celková čítanosť: 45898x
Priemerná čítanosť článkov: 2550x

Autor blogu

Kategórie