16. JB: Koceľ mal bavorské meno po svojej bavorskej matke. Tak mi napadlo, či Rastislav nemohol mať slovenskú mamu, ktorá pochádzala z Nitrianska. Rastislavov otec by sa v takom prípade oženil s nejakou kňažnou z východu, z nitrianska. Je to len špekulácia. Neviem, či sa k tomu ešte chcete vyjadriť?

MH: Ja by som takto ďaleko nešiel. Zachovaný systém osobných vlastných mien Mojmírovcov je bitematický. Máte Moj- mír, Sväto- pluk, Rasti- slav, Slavo- mír. Máte tam témy, ktoré sú jednoznačne kniežacie. To znamená, že táto dynastia mala podľa všetkého veľmi starý pôvod. Ja mám teóriu, že sa vracala ešte k tej Amalovskej dynastii. V tejto dynastii máme mená ako Valamir, Faramir, Boromir, Tudimir.

17. JB: Mohli byť Mojmírovci gótskeho pôvodu?

MH: Gótsko-amalovského, pričom o tom, že Góti sú Slovania píše tzv. Pop Duklianin v Kráľovstve Slovanov. Južní Slovania, Chorváti, to majú aj napísané v Kronike Tomáša Splitského. Ja som tiež zástancom tejto teórie. Tá dynastia bola amalovská. Mala svoj archaický pôvod.

Oproti tomu Pribina bol z rodiny, ktorú môžeme označiť ako novú. Systém mien svedkov, ktorí potvrdzovali vysvätenie kostola Panny Márie v roku 850, ukazuje na to, že k jeho priateľom a blízkym patrili ľudia s bitematickými menami napr. Chotimír. Takéto meno Chotimír sa vyskytuje tiež v Korutánsku. U korutánskych kniežat domáceho pôvodu vidíme striedanie mien bitematických a iných. Na jednej strane, sú to mená bitematické, ako uvedený Chotimír, na druhej strane tu evidujeme mená príznakové, dávané ad hoc, podľa výraznej vlastnosti jej nositeľa. Máme tu Boruta, ale aj Gorazda, ale tiež Valtunka. Toho prvého by sme možno dnes nazvali Borec, druhého ako Skúsený/Zdatný, no a tretí azda ako Vladan. Na druhej strane Chotimír a to je meno bitematické, dvojzložkové. No a potom tu máme také slavónske knieža, ktoré sa volá Ľudovít. Podľa franského kráľa Chlodovíka. Vzájomné premiešanie a vytváranie medzinárodnej, v dnešnom slova zmysle, elity, bolo v záujmoch Bavorska a potom i Franskej ríše. S tým, že Mojmírovci sa im vymkli na určitý čas spod kontroly a to tak, že ten Ľudovít Nemec spravil fatálnu chybu, keď na úkor Pribinu podporil Mojmíra I.

18. JB: Slovenské dejiny sa začínajú podľa vás v druhej polovici 5. storočia po bitke na Ipli, ale inde ste zase napísali, že ako národ vstupujeme do dejín v roku 828, kedy Salzburský arcibiskup Adalrám vysvätil na Pribinovom majetku v Nitre kostol. Toto mi nie je celkom jasné. Ak sa slovenské dejiny začínajú už v 5. storočí, prečo vstupujeme do dejín až v roku 828, prečo nie už v tom 5. storočí?

MH: Treba pochopiť tú mechaniku vyberania a osvojovania si osobitých mien ako základov identít mužských bojových spoločenstiev. Vráťme sa ale k tým, ktorí sa nazvali Slovania, od ktorých sa tá identita rozšírila na iných, ktorí ju ponajprv vplyvom vojenských úspechov Slovanov prijali za svoju. Len ťažko o nich hovoriť, že to boli Slováci, lebo Slováci sú práve produktom štiepenia Slovanov, toho javu, ktorý nastal najneskôr pádom avarského kaganátu. Áno, to je v podstate záležitosť, ktorá súvisí s vytvorením nitrianskeho gensu. To je to spoločenstvo, ktorému vládne Pribina v Nitre. To sú tí nitrianski Slovania, teda Slováci, Slavi Nitriensis. To sú tí, o ktorých môžeme hovoriť ako o našich predkoch. Za to, že sme sa nakoniec nestali Nitranmi, tak ako sa Slavi Marahensis stali Moravanmi vďačíme vlastne Maďarom a Karpatom. Maďarom zato, že nás oddelili od iných Slovanov a tak vlastne zadali dôvod na to, že sme už ten druhý atribút odvádzaný od rieky nepotrebovali priraďovať k nášmu pomenovaniu Slovan. No a Karpaty preto, lebo vytvárajú prirodzenú bariéru medzi našim sídliskovým areálom a areálom iných Slovanov. Podobne ako my, dopadla aj jedna časť korutánskych Slovanov, ktorí taktiež zotrvali pri mene Slovan, opustili prívlastok korutánski a dnes sú z nich Slovinci. Zaujímavé je, že na východe Chorvátov medzi riekami Dráva a Sáva, teda na území starého Slavónska, máme až do 19. storočia Slavóncov. Dnes sú z nich Chorváti, ale nič to nemení na veci, že okolo územia, ktoré si zvolili ako svoj domov predkovia dnešných Maďarov máme i dnes Slavónsko, Slovinsko a Slovensko…

Stále nám tu však zostala otázka, ktorá sa objavila v 19. storočí a do určitej miery rezonovala aj v turbulentnom 20. storočí. Čo s tými Slovanmi, ktorí sídlili na území dnešného Maďarska. Ako ich chápať? Oni v tom 19. storočí boli všeobecne pokladaní za Slovákov, hoci nehovorili jazykom, ktorý kodifikoval Štúr. Ale oni aj sami na seba nahliadali ako Slováci, aj navonok boli vnímaní ako Slováci. Neboli to tí, ako sa nám snažia nahovoriť naši maďarskí kolegovia, ktorí prišli ako kolonisti po porážke Turkov na Dolnú zem. Najmä v lesnatých oblastiach Pilišských hôr medzi Pešťou, uhorským Vyšehradom (Visegrád) a Ostrihomom, ale tiež v Bákoňskom lese na západ od Blatnianskeho jazera môžeme hovoriť o kontinuite slovenského osídlenia. Keď si budete čítať zemepisné Compendium Uhorského kráľovstva od Mateja Bela, tam uvidíte pri vymenovávaní jednotlivých uhorských stolíc v Zadunajsku, ako početné bolo to slovenské obyvateľstvo ešte v polovici 18. storočia. Takto pochopíte, že proces definitívneho rozdelenia zadunajských Slovákov a dnešných Slovákov a následnej asimilácie Slovákov v Zadunajsku, to je záležitosťou vzniku maďarských štátností 20. storočia. Početní Slováci, z pôvodného autochtónneho obyvateľstva, ale i tí, čo prišli po porážkach Osmanov v druhej polovici 18. storočia tu postupne zanikajú. Svedčia však o nich stále miestne názvy, od časov Márie Terézie zachované matriky, súčasné mená týchto ľudí, etc. Trochu je to problematické terminologicky celé uchopiť, najmä pokiaľ ide o otázku, aký bol vlastne jazyk týchto obyvateľov. Ja sa domnievam a pretláčam to tiež vo svojich odborných textoch, že ten jazyk môžeme pokojne nazvať panónska slovančina. Dnešná spisovná slovenčina však vznikla na základe strednej slovenčiny a tá je podľa všetkého najbližšia k panónskej slovančine. Je jej dedičkou, vychádza z nej. Jej rozšírenie súvisí s Avarským kaganátom, ale súvisí tiež s rozsahom Uhorského kráľovstva, kde tento jazyk bol dominantným jazykom, jazykom komunikácie.

19. JB: V jednej listine z roku 860 je Pribinovo územie nazývané ako „slougenzin marcham“, teda slovencin marka alebo slovenčin (a) marka. Ide o okrajovú zmienku (malý krok pre dobového pisára), ktorá však môže mať veľký význam pre porozumenie naším dejinách (veľký krok pre nás Slovákov). Napriek tomu o tejto zmienke slovenskí historici mlčia. Akoby sa na ňu vzťahovalo nejaké tabu. Jediní dvaja historici, ktorí o nej výraznejšie hovorili, boli Milan S. Ďurica a Anton Hrnko. A. Hrnko toto označenie považuje za dôkaz, že územie, s ktorým Pribinova slougenzin marcham susedila, sa nazývalo Slovenčina (Slougenzina). Ďurica v knihe Priblížiť sa pravde dokonca píše: „V podobnej listine (autor odkazuje na listinu, v ktorej je najstaršia zmienka o Rakúsku Ostarrichi z roku 996-J.B.) kráľa Ľudovíta Nemca z 20. februára 860 vo veci slovenského kniežaťa Pribinu sa nachádza výraz „Slougenzin marcham“, teda pohraničie „Slovenčiny“, krajiny Slovákov. Na to poukázal už Pavol Jozef Šafárik v Slovanských starožitnostiach. Ale slovenskí historici pod vplyvom hungaristických a čechoslovakistických výkladov dejín to doposiaľ Slovákom zamlčovali a zamlčujú. Každý iný národ by si takýto dokument vykladal podľa svojho a považoval by ho za svoj rodný list.“

Prečo slovenskí historici nehovoria o tejto zmienke viac? Vari to nie je dôkaz toho, že územie v Panónii a na sever od Panónie, čo je dnešné Slovensko, malo už  v roku 860 svoju slovenskú identitu?

MH: Mám žiačku, ktorá dostala toto za úlohu spracovať, pretože platí asi také pravidlo. Karol Veľký dobil Panóniu, ale v jeho čase sa nazývala Hunia alebo Avaria. Tu vznikol problém, lebo tí, ktorí písali o týchto veciach, mali určité zemepisné vzdelanie a je znakom dobrého historika, ako som už hovoril, nazývať veci starými dobrými menami. Preto ten termín Panónia sa za Karola Veľkého používa veľmi často alebo tiež aj Avaria alebo Hunia. Lenže opäť v spise O obrátení Bavorov a Korutáncov sa píše, že potom, keď Avari boli porazení, do Panónie sa prisťahoval nemalý počet Slovanov a Bavorov. Panónia zmenila svojho pána a ten priestor potrebuje aktualizované nové meno. Meno, ktoré korešponduje s Pribinovým a Koceľovým vládnutím v Panónii je potom Sclavinia. Tento názov sa objavuje nielen v západných latinských, ale aj v rímskych prameňoch. To, o čom o vy hovoríte, je podľa mňa v zásade len jedným z miestnych, slovanských variantov termínu Sklavínia. Ale na Wikipédii pod „Slougenzinmarcha“ však môžete nájsť aj všetky doterajšie iné výklady.

JB: Pokiaľ ide o názov slougenzin marcham, tak autorom zápisu tohto názvu je pravdepodobne nejaký benediktínsky mních, lebo asi mnísi vyhotovovali tieto listiny. Asi sa to vyslovovalo Slovenčin a on to zapísal, ako to počul, spôsobom človeka, ktorý hovoril latinsky a nemecky, ale neovládal slovänský jazyk.

M.H: Je to veľmi zaujímavá téma. Som rád, že sa na to pýtate. Ale potrebujeme hlbšiu analytickú štúdiu a pevne verím, že v skorom čase sa jej dočkáme. Ten termín Sklavínia sa nám potom znovu objaví, revitalizuje okolo roku 1000 a už v trochu väčšom a inom význame. Čo je zaujímavé, je skutočnosť, že moravsko-nitrianske alebo nitriansko-moravské knieža Svätopluk sa stáva kráľom Slovanov po dobití Panónie.

Keď čítate život svätého Konštantína Filozofa, tam vidíte, že Konštantín a Koceľ hrajú takú veľmi zaujímavú hru. Keď rozpráva životopisec, ako prišiel Konštantín s Metodom na Moravu, tak ľud sa potešil, že počuje slovo Božie atď., ale my nepočujeme nič o tom, že Rastislav sa potešil. Ale keď rozpráva o tom, ako prišiel Konštantín do Blatnohradu, tak vidíme, že nielenže sa Koceľ potešil, ale on sa aj naučil tie písmená. On pochopil ten projekt slovanstva , ktorý ten Konštantín Filozof vymyslel, na rozdiel od Rastislava a tak sa zastal toho projektu, že išiel kvôli nemu až do konfliktu s bavorským episkopátom  a to znamená aj s východofranskými cirkevnými i politickými elitami.

Boli to teda Koceľ a svätý Konštantín a následne Koceľ a svätý Metod v úlohe prvého arcibiskupa Slovanov, ktorí položili základ slovanskej identity obyvateľstva Panónie v druhej polovici 9. storočia a vtlačili tomuto priestoru aj nové meno. Časť tohto programu vo forme slovanského arcibiskupstva neskôr preberie Svätopluk, ktorý kým žije svätý Metod, toleruje aj osobitú formu slovanskej cirkvi uznanú Rímom.

Áno, priestor, ktorý sa predtým nazýval Panónia, neskôr Avaria alebo predtým Hunia, dostal nový názov Sklavínia, Slovansko. Môžete ju nazývať aj Slovänsko so širokým ä, ako by to chcel Šimon Ondruš.