jozefbugar

Zuzana Čaputová predstavuje rozporuplne vnímanú osobnosť. Pre jedných je to zásadný politický talent (M. Tódová), stelesnenie politickej dokonalosti, nadpolitička, nadžena, skôr anjel alebo bohyňa, ktorá k nám zostúpila z vyšších sfér, aby nám svojím životom ukázala cestu. Na tento obraz nadväzuje až náboženské uctievanie jej osoby. Pre druhých je zahraničná agentka odtrhnutá od reality a od ľudu, navonok síce pekná, vo vnútri však prázdna nádoba, ktorá sa stala hlásateľkou a obhajkyňou globalistických záujmov.

Funkčné obdobie Z. Čaputovej na prezidentskom stolci sa skončilo, pozrime sa preto kriticky na niektoré momenty jej verejného pôsobenia.

Na začiatok svojej rekapitulácie by som sa vrátil ešte pred prezidentské voľby 2019, k jej dovtedajšiemu pôsobeniu. Ona vstupovala do politiky ako aktivistka z politickej mimovládky Via Iuris financovanej zo zahraničia (aj Sorošom) a občianska aktivistka, ktorej sa podarilo preniesť smetisko (skládku) z bodu A do bodu B, čo si všimli až v Amerike.

Ak by sme vtedy mali na Slovensku prijatý zákon Fara, tak by kandidovala s nálepkou „zahraničný agent.“

Krátko pred voľbami rozvírila vody kauza jej koncipientskej praxe. Pričinil sa o to jeden špičkový bratislavský právnik, ktorý vystupoval pod menom Alfi. Ja som mu dal priestor na svojom vtedajšom blogu na Postoji. Alfi rozobral Čaputovej profesijný životopis. Vyšlo najavo, že v čase, kedy mala vykonávať koncipientskú prax, namiesto toho pracovala ako právnička na živnosť pre Via Iuris.

Ide o pomerne zložitú kauzu, ktorú nedokázal správne uchopiť ani M. Šefčovič a jeho team. Šefčovič vyčítal v tv debate Čaputovej, že mala živnosť. V tom však nebol problém. Problém bol v tom, že právne služby podľa zákona nie je možné vykonávať na živnosť. Ak teda robila právničku na živnosť, porušila zákon. Ale ani toto nebol najväčší problém. Ten bol v tom, že koncipientskú prax neabsolvovala, lebo v čase, kedy ju mala absolvovať, pracovala na živnosť ako právnička pre Via Iuris.

Na základe Alfiho rozboru začala túto kauzu vyšetrovať Advokátska komora. Čaputová vtedy požiadala o vyradenie zo zoznamu advokátov, čo jeden právnik interpretoval ako jej faktické priznanie. Zvyknú to tak robiť aj policajti, keď sa chcú vyhnúť disciplinárnemu konaniu za porušenie predpisov, že odídu z policajného zboru.

Jej postup bol neštandardný aj preto, lebo politici si počas výkonu politickej funkcie len zvyknú pozastaviť svoje členstvo v advokátskej komore. Keby chcela Čaputová, po tom ako sa nechala vyradiť zo zoznamu advokátov, ešte niekedy pôsobiť ako advokátka, musela by znovu skladať advokátske skúšky.

Na začiatku jej profesijnej dráhy teda stojí podvod s koncipientskou praxou, čo je v prípade političky, ktorá vystupuje ako Miss Transparentnosť, veľmi zaujímavé. Písal som o tom viac v blogu Tak sme si zvolili prezidentku na Postoji, ktorý mi Postoj zmazal.

V každom prípade ide o kauzu, za aké sa na západ od našich hraníc odstupuje. Prípady, kedy politici odstúpili za podobné podvody, sa objavili v Česku, Nemecku a inde. Médiá, vrátane Postoja, nemali o kauzu jej koncipientskej praxe záujem. Keby mali a vyvinuli by taký tlak ako v prípade Dankovej rigoróznej práce, tak by sa pravdepodobne nestala prezidentkou. Nie je to jediný prípad, kedy mali médiá na ňu iný meter.

Jej kandidatúra na prezidentku spočiatku asi nebola myslená vážne. Ak nominujete za kandidátku na prezidentku neznámu osobu bez politických skúseností, tak nemôžete reálne očakávať, že vyhrá. Progresívcom išlo skôr o zviditeľnenie ich strany. V prezidentských voľbách sa vyskytujú aj takí kandidáti, ktorí vedia, že nemôžu vyhrať, ale ide im len o zviditeľnenie svojej strany, svojej osoby alebo nejakej myšlienky.

Nakoniec ale mali progresívci pri výbere šťastnú ruku. Ako je možné, že niekto ako ona sa mohol stať prezidentkou?

V prvom rade treba povedať, že naša spoločnosť bola emocionálne rozjatrená po vražde Kuciaka. Nebyť tejto vraždy, následného zdvihnutia emócií a politického zneužitia tejto situácie zo strany vtedajšej opozície, tak by so skúsenejším Šefčovičom prehrala. Možno aj ona sama si to uvedomovala, lebo krátko po zvolení sa išla pokloniť ku Kuciakovmu pamätníku. Nebyť Kuciakiády, ani Matovič by sa nikdy nestal premiérom.

Dôležitá bola aj nekritická podpora meinstrímových médií hraničiaca s vytváraním kultu osobnosti, ktorej sa od začiatku tešila. Tento stav trvá dodnes a nezmení sa ani v budúcnosti. Médiá budú pestovať jej kult ako progresívno-liberálnej svätice.

Pár rokov dozadu, nastalo v našej spoločnosti zatmenie rozumu a rozhodovali emócie.

Prečo si ju ľudia vybrali? Určite mal na tom podiel jej výzor, nežný hlas a charizma. Od ostatných politikov sa odlíšila tým, že pôsobila nekonfliktne, umiernene. Bola iná a to na naivných voličov zabralo.

Z vlastnej skúsenosti viem, že ju volili aj babky, ktoré chodia do kostola, lebo im bola sympatická, hoci ona stelesňuje prúd, ktorý je voči kresťanstvu a konzervativizmu nepriateľský. Darmo som racionálne argumentoval, nič to nezavážilo.

Nepolitická politička ako Čaputová sa môže stať prezidentkou len zvláštnou súhrou pre ňu šťastných okolností.

Aby som nezabudol, dôležitú úlohu zohrala aj drahá kampaň (Možno najdrahšia v dejinách. Pravdepodobne došlo k prekročeniu limitu, ale na to sa nejako zabudlo.) a nízka účasť v druhom kole, ktorá hrala v jej prospech. Niektorí voliči si mysleli, že neúčasťou v druhom kole vytrestajú politikov, ale vytrestali len sami seba.

Účel bol splnený, lebo ona skutočne PS potiahla. Keď kandidovala, bolo PS mimoparlamentnou stranou na úrovni 3-4%.

Veľmi pomohla PS k vzostupu z úrovne 5-6% vo voľbách roku 2020 na 18% vo voľbách roku 2023. Za 4 roky narásť o cca 13%, to je skoro zázračný vzostup.

M. Šimečka povedal o Čaputovej, že bola nadstraníckou prezidentkou. Formálne áno, ale fakticky nie, lebo jej straníckosť bolo cítiť vo všetkom, čo robila. Veľmi jednostranne si vybrala aj team poradcov. Oslovila len ľudí zo svojej názorovej bubliny. Boli to samé progresívno liberálne kádre s blízkymi väzbami na politické mimovládne organizácie financované zo zahraničia. Skrátka, sorošovský svet. Jej poradcovia ju zrejme utvrdzovali v tom, aká je úžasná, ale nedokázali jej poskytnúť kritickú spätnú väzbu. Avšak prezident, pokiaľ chce byť skutočne nadstranícky, by si mal vypočuť hlasy z rôznych častí názorového spektra našej spoločnosti. To je aj rada pre nového prezidenta P. Pellegriniho, aby skúsil zostaviť svoj team poradcov tak, aby odrážal rôzne názorové prúdy prítomné v našej spoločnosti. Ak to dokáže, môže založiť na Slovensku novú tradíciu skutočne nadstraníckych prezidentov.

Princezná na hrášku

Z. Čaputová vykazovala zvýšenú citlivosť na kritiku svojej osoby, svojej rodiny a ľudí zo svojho progresívno-liberálneho tábora.

Niečo o jej precitlivenosti na kritiku naznačilo už to, keď oprávnené poukazovanie na jej politickú neskúsenosť pred prezidentskými voľbami, považovala za útok na svoju osobu.

Veľmi citlivo vnímala ironickú poznámku T. Tarabu o dcére Emme, keď napísal, že Slovensko má novú topmodelku. Novinári vtedy Tarabu skoro zožrali, lebo si dovolil jemne rypnúť do chránenej zveri.

Emma Čaputová si nechala ostrihať vlasy a ako modelka predstavovala nebinárnu osobu s neurčitým pohlavím, čo je v progresívnom tábore trendy. Mierny škandál vyvolali aj jej fotky s modelom, ktorý si zarábal na chlebík ako homosexuálny pornoherec.

Globalisti a progresívci sa veľmi nekamarátia s myšlienkou národného štátu (Keby som bol ako politik konfrontovaný v diskusii s M. Šimečkom, tak by som sa ho opýtal, akej je národnosti.). V rozhovore pre Rádio Patria, čo je maďarské menšinové rádio na Slovensku, Čaputová povedala, že by bola za to, aby v preambule našej ústavy nebolo napísané „My národ slovenský“, ale „My občania Slovenskej republiky“. To by však znamenalo poprieť národný charakter nášho štátu. Nový prezident P. Pellegrini naopak vo svojom inauguračnom prejave národný charakter Slovenskej republiky vyzdvihol.

V rámci predvolebnej kampane pred prezidentskými voľbami dva krát vyhlásila, že nepodpíše zákon, na základe ktorého by mali byť na našom území zriadené zahraničné vojenské základne. Napriek tomu podpísala zmluvu DCA, čo možno kvalifikovať ako volebný podvod, pretože na základe tejto zmluvy boli u nás zriadené americké vojenské základne.  

Jednou z najväčších politických chýb, akých sa dopustila, bolo stopnutie dvoch referend podaním na Ústavný súd. Prejavila sa tu ako úzkoprsá právnička bez politického citu. Hoci z právneho hľadiska mohli byť jej argumenty správne, tá vec mala aj svoj politický rozmer, ktorý jej (možno ho zámerne prehliadla) unikol. Politicky sa postavila proti veľkej časti spoločnosti, ktorá si želala referendum, čo narušilo jej už aj tak krehkú spätosť s národom. Ľud to vnímal ako zradu. V tom čase bola najmenej obľúbenou hlavou štátu v rámci V4.

Ľud chcel demokratickým spôsobom dať najavo svoju nespokojnosť s vládou a mal túto možnosť dostať. Tu však vstúpili do hry prezidentkine právnické vytáčky a hoci ju nikto o to nežiadal, obrátila sa na Ústavný súd, aby posúdil súlad referendových otázok s ústavou. Pri zmluve DCA minimálne dvaja poprední právnici, Maroš Žilinka a Ján Drgonec, upozorňovali na možný nesúlad tejto zmluvy s ústavou, ale v tomto prípade sa na ÚS neobrátila, lebo to nebolo v súlade so záujmom nášho amerického protektora.

Hovorila o práve ukrajinského ľudu zvoliť si smerovanie svojho štátu, hoci Američania investovali 5 miliárd dolárov do toho, aby vôľu ukrajinského ľudu zmanipulovali pre nich želaným smerom. Keď však slovenský ľud prejavil vôľu hlasovať v referende, vtedy voči svojmu ľudu predviedla citovú odťažitosť  a chladne sa obrátila na Ústavný súd z úzkoprso právnických dôvodov.

Jej neochota vypísať referendum, ktoré jej politicky nevyhovovalo, veľmi kontrastovala s jej nadmernou ochotou podpísať zmluvu DCA. 

Akoby nadržiavala svojmu milovanému ukrajinskému ľudu a pospolitej Slovači macošsky upierala právo vyjadriť sa v referende.

Čaputová podpísala zmluvu DCA extrémne rýchlo, akoby jej na nej veľmi záležalo. Nebrala ohľad na hlasy odborníkov, ani na hlas verejnosti, ktorá bola podľa prieskumu verejnej mienky proti tejto zmluve. Tu vidíme veľmi pekný príklad používania dvojakého kilometra. Ukrajinskému ľudu priznala právo chcieť vstúpiť do Nato, ale slovenskému ľudu nepriznala právo odmietnuť zmluvu DCA. Ona sa teda odvoláva na ľud len vtedy, keď sa jej to hodí a to je vtedy, keď ľud chce niečo, čo je v súlade, alebo aspoň nie je v rozpore, s americkými národno- štátnymi záujmami.

Prečo vlastne Američania potrebujú mať na našom území vojakov? Podľa dokumentu think tanku Rand Corporation je to preto, lebo sa snažia vojensky zatláčať Rusko, no a Slovensko má výhodnú polohu v strede Európy. Ide o americký mocenský imperiálny záujem, ale v našom záujme nie je mať tu amerických vojakov, lebo v prípade rusko- americkej vojny to robí z nášho územia potenciálny ruský terč.

Práve po expresne rýchlom podpise zmluvy DCA si Čaputová vyslúžila označenie „americká agentka.“

Prispeli k tomu aj jej neformálne konzultácie s americkou veľvyslankyňou. O viacerých takýchto konzultáciách hovoril vtedajší premiér Matovič.

V čase Matovičovej vlády, keď koaliční politici diskutovali u prezidentky o riešení vládnej krízy, videli osobu, ktorá sa podobala na americkú veľvyslankyňu, ako sa prechádza v záhrade prezidentského paláca. Ak niekto vyzerá ako americká veľvyslankyňa, rozpráva ako americká veľvyslankyňa, chodí ako americká veľvyslankyňa a zasahuje do vnútorných záležitostí iných štátov, tak to asi je americká veľvyslankyňa.

O čom asi tak mohla konzultovať americká veľvyslankyňa s našou prezidentkou? Asi jej tlmočila americký záujem na riešení slovenskej vládnej krízy (tipujem, že prounijnú, proamerickú a proukrajinskú (všetko pro-, len nie proslovenskú) vládu treba zachrániť stoj, čo stoj) a smerovaní Slovenska. Alebo si len chcela pokecať o kabelkách.

Z. Čaputová nie je americká agentka, ale správala sa tak, ako keby ňou bola.   

Napriek tomu, že celých 5 rokov žila Čaputová vo svojej názorovej bubline, občas k nej prenikla kritika z prostredia mimo tejto bubliny. Aj sa snažila na túto kritiku nejako reagovať, ale veľmi jej to nešlo, lebo sebareflexia nepatrí medzi jej silné stránky. Tak isto jej chýba širší spoločenský rozhľad.

Kritici jej vytýkali napr. to, že neobhajuje slovenské záujmy. Preto začala hovoriť o národných záujmoch, aby teda nebola za tú americkú agentku, ale keďže ona nie je žiadna národovkyňa a obhajoba národných záujmov, ak nerátame tie americké, je jej cudzia, pôsobilo to rozpačito. Napr. v marci 2022 povedala, že okamžité odpojenie od ruského plynu a ropy je v našom národnoštátnom záujme. V. Soták jej vtedy odkázal, že bez plynu a ropy sa bude voziť na koči ako Mária Terézia. Okamžité odpojenie od ruskej ropy a plynu by spôsobilo na Slovensku katastrofu nepredstaviteľných rozmerov. Jej návrh ukázal, ako veľmi je odtrhnutá od reality a ako veľmi nerozumie tomu, čo je naším národnoštátnym záujmom. (Čaputovej vyjadrenie mi pripomenulo známy výrok pripisovaný  Márii Antoinette „Keď nemajú chlieb, nech jedia koláče“)   

Menej rozpoznanou črtou Čaputovej osobnosti je hochštaplerstvo. Podvodníci sú často ľudia vyznačujúci sa vyššou mierou charizmy, čím dokážu prekryť iné svoje nedostatky. Ona nie je taká dobrá, ako si jej obdivovatelia o nej myslia, a podľa mňa, ona o tom niekde v kútiku duše vie. Aj preto, keď v paláci predstúpila pred novinárov, tak len dávala vyhlásenia bez možnosti klásť ďalšie otázky, lebo čo ak by jej niekto dal nevhodnú otázku, na ktorú by nevedela odpovedať. Z času na čas jej hochštaplerstvo však aj tak vyšlo najavo.

Čaputová je inteligentná, má celkom slušný rečový prejav a dokáže si zachovať pokoj, chladnokrvnosť, čo súvisí s tým, že sa venuje zenovej meditácii podľa kórejskej školy Kwan Um. Aj napriek tomu sa ale nájdu ľudia, ktorí dokážu demaskovať jej nekompetentnosť. Ján Drgonec raz komentoval jedno jej vyjadrenie, v ktorom interpretovala našu ústavu, slovami, že je také sofistikované, že mu nedokáže porozumieť. On to myslel samozrejme ironicky, lebo patrí medzi našich špičkových ústavných právnikov. Jej slová boli teda len dobre, zložito znejúci blábol, ktorý ale ľudia bez právnického vzdelania nedokázali ako blábol rozpoznať.

Iná situácia, keď sa ukázalo jej hochštaplerstvo, bola, keď ako hlava štátu nevedela uviesť meno nejakej slovenskej vodnej elektrárne (napr. Gabčíkovo) a namiesto nej uviedla meno tepelnej elektrárne Vojany.

Potvrdila tým len, že nepozná krajinu, v ktorej žije a v ktorej je prezidentkou.

Nerozumie však ani zahraničnej politike. V zahraničí ju oceňovali len preto, lebo s aktivistickým zápalom robila to, čo sa od nej očakávalo. V ničom s neodchýlila od predpísaných nôt. Aj v politike sa správala ako aktivistka.

Jej zahraničné ocenenia za obhajobu demokracie považujem za výsmech. Kto chce obmedzovať slobodu slova a presadzuje doktrínu jediného správneho názoru (bola za povinné očkovanie alebo vypnutie internetu), môže byť za obhajovanie demokracie ocenený len v nejakom orwellovskom svete. Skutočný demokrat rešpektuje výsledok volieb a názorovú pluralitu. Práve preto povedal Masaryk „Demokracia je diskusia“, lebo v demokracii nie je jeden zadefinovaný správny názor, resp. pravda, ako bol napr. za socializmu Marxizmus-Leninizmus. V demokracii je viacero názorov, ktoré vyjadrujú rôzne záujmy, či rôzne uhly pohľadu a tieto názory medzi sebou musia viesť diskusiu a hľadať nejaký kompromis.

Žena, zdráham sa nazvať ju političkou, ktorá verí tomu, že Rusi napadli Ukrajincov kvôli tomu, lebo im závideli ich dynamicky sa rozvíjajúcu demokraciu, nemá právo nám ostatným, ktorí sme presvedčení o tom, že ruský útok je reakciou na anglosaský expanzionizmus, hovoriť, že sme zmätení, podliehame ruskej propagande a veríme dezinterpretáciám. Ona nerozumie nielen svojej krajine, ale ani iným krajinám a už vôbec nerozumie geopolitike.

Nemožno nespomenúť ani jej používanie banderovského nacionalistického pozdravu „Sláva Ukrajine!“ alebo slová „Teraz sme všetci Ukrajinci“, pretože aj tu na Slovensku zanechali ukrajinské divízie SS a Banderovci svoje stopy.

Prekvapilo ma, že si vo svojom proukrajinskom zápale nezmenila meno na Zuzana Volodymirovna a jej eko zajačik Rizman na Hrihorij Rizmanovič.

Čaputová minimálne dva krát prekročila svoje kompetencie.

Prvý krát to bolo vtedy, keď u generálneho prokurátora Žilinku intervenovala v prospech bývalého policajného prezidenta Kovaříka. Podľa Žilinku mala pri tomto rozhovore zošit, z ktorého čerpala argumenty. Kto jej tie argumenty napísal?

Druhý krát to bolo v prípade, keď odmietla vymenovať R. Huliaka za ministra životného prostredia s odôvodnením, že jeho názory sú v rozpore s našou  dlhodobou politikou ochrany  životného prostredia. To je pochybné zdôvodnenie, lebo naša politika nie je určovaná nejakou neosobnou silou, ale túto politiku vytvárajú konkrétni ľudia-politici, ktorých si volia ľudia- občania. Zvolení politici tú politiku vytvárajú a oni ju aj môžu zmeniť. Ak si ľudia povedia, že chcú tú politiku zmeniť a zvolia si niekoho ako Huliak, prezident by to mal akceptovať. Pri tomto odmietnutí mohol zohrať významnú úlohu aj jej ekozajačik Rizmann.     

Svojím rozhodnutím Huliaka nevymenovať, zmarila vôľu občanov, ktorí si Huliaka vybrali v demokratických voľbách. Ukázala sa ako vzorová progresívna politička, ktorá rešpektuje výsledok volieb len vtedy, keď dopadnú podľa jej predstáv.

Vláda mohla neustúpiť, mohla sa s Čaputovou naťahovať a vystaviť ju tlaku, ale v tom čase bolo dôležité rýchlo zostaviť vládu, takže Huliak nakoniec ustúpil. Toto jej vloženie nohy do dverí si však dejiny zapamätajú.

Na Globsecu 2021 sa Čaputová vyjadrila za zrušenie práva veta v zahraničnej politike. Teda prezidentka žiadala obmedziť suverenitu svojho štátu, namiesto toho, aby ju bránila alebo ešte chcela posilniť. Tým zradila svoj štát a poslúžila inštitúcii, v prospech ktorej má byť naša suverenita obmedzená. Tou je nadnárodná EÚ. Ukazuje to, že jej skutočným hlavným mesto nie je Bratislava, ale Brusel (a Washington).

Za zrušenie práva veta sa vyjadril aj náš „génius“ Ódor, ktorý bol asi najhorším premiérom slovenskej histórie. (Jeden Ódor by sa pokojne mohol stať jednotkou politickej neschopnosti.) Na obhajobu svojho názoru použil príklad s výletom. Keď nejaká skupina chce ísť na výlet, tak by podľa neho nebolo fér, keby to jeden človek mohol zablokovať. To by naozaj nebolo fér, ale dalo by sa to vyriešiť tak, že v prípade organizovania výletu by sa ňom zúčastnili len tí, ktorí sa na ňom zúčastniť chcú a ostatní by zostali doma. Ako nie je fér, aby jeden človek blokoval výlet, tak nie fér nútiť ísť na výlet tých, ktorí tam ísť nechcú. Príklad s výletom je pomerne banálny. Predstavte si ale, že ste členom nejakého spolku štátov, ktorý sa rozhodne ísť do vojny. Lenže vy považujete tú vojnu za neodôvodnenú alebo nevýhodnú pre váš štát. Nebolo by výhodné mať v takomto prípade právo veta alebo aspoň možnosť sa na tej vojne nezúčastniť? Keď sa nejaká skupina ľudí pospájaných reťazami rozhodne spáchať kolektívnu samovraždu skokom z vrcholu hory, tak je dobré mať možnosť sa od tejto skupiny odpojiť. Ódorov príklad s výletom je zavádzajúci.   

Čaputovej straníckosť sa naplno prejavila pri vymenúvaní úradníckej vlády. Tam sme mohli vidieť naplno jej politickú neschopnosť.

Jednak mala tlačiť, na čo najskorší termín predčasných volieb, čo neurobila. Potom pri vymenúvaní vlády porušila ústavu. Podľa ústavy totiž mala najprv vymenovať predsedu vlády a až on mal zostaviť vládu. Ona to ale urobila tak, že vybrala ministrov a až následne vymenovala predsedu vlády. Ódor to zľahčil tým, že on by vybral tých istých ministrov ako ona. Tým už nešlo o úradnícku vládu, ale o prezidentskú vládu. Chyba bola aj v tom, že ani Čaputová ani Ódor sa nesnažili stretnúť s predsedami parlamentných strán, aby získali podporu pre svoju vládu v NR, aby vláda mohla vládnuť. Tak isto mala Čaputová, keď už ona, resp. jej poradcovia (asi Ivan Mikloš) vyberali ministrov, sa porozprávať o zložení vlády s predsedami parlamentných strán. Politika je aj o rokovaní a toto Čaputová, ani Ódor nezvládli. Zachovali sa ako babráci, ako politickí Pat a Mat.

Vláda bola zostavená pomerne jednostranne zo samých probruselských a prowashingtonských progresívcov a liberálov. Jediný, kto pomáhal udržiavať ilúziu, že ide o vládu, ktorá odráža politické rozloženie síl v slovenskej spoločnosti, bol Ivan Šimko, ktorý je označovaný ako najväčší liberál medzi konzervatívcami.

Minister zahraničných vecí Wlachowský si bol ešte pred vymenovaním prevziať noty vo Washingtone.

Neskôr nezvládla ani kauzu Ivana Šimka, ktorý musel pod jej tlakom a tlakom premiéra odstúpiť nespravodlivo z funkcie.

Obdobie prezidentskej vlády bolo obdobím rozkladu. Najviditeľnejšie sa to prejavilo v neschopnosti a neochote chrániť hranice pred inváziou migrantov, čo sa zmenilo až s Ficovou vládou. Hranice a schopnosť kontrolovať hranice je jeden zo základných atribútov štátu.

Jedna z mála vecí, za ktoré by som Čaputovú pochválil, je vyznamenanie pre popravených členov Bielej légie. Vtedy na ňu zaútočili Fico, Blaha, Chmelár, Gál a iní. Obvinili ju z vyznamenávania fašistov. V tomto prípade to bol zákerný útok, lebo tí popravení neboli žiadni fašisti, boli to len mladí kresťania, ktorí si aj po roku 1945 želali zachovanie samostatného Slovenska. Fico a spol. zneužili jej slabšie znalosti dejín. Označovať popravených Tunegu, Púčika a Tesára za fašistov, znamená preberať starý čechoslovakistický komunistický naratív, ktorý je nepriateľský voči Slovensku.

Ani raz počas svojho prezidentovania nečelila skutočne kritickým otázkam. Jej straníckosť sa prejavila aj v tom, ktorým médiám poskytovala rozhovory.

V čase Covidu chcela Čaputová zjednotiť rozdelenú spoločnosť prostredníctvom iniciatívy Hovorme spolu. Iniciatívu s rovnakým názvom zorganizovali skôr aj bratia Matyinkovci zo skupiny Maduar, keď chceli sprostredkovať diskusiu medzi oboma tábormi odborníkov. Bola to len zhoda okolností, že svoju iniciatívu pomenovala rovnako? V každom prípade jej iniciatíva sa skončila neúspechom. Možno aj preto, lebo nebola úprimná. Keď vyhlasovala túto iniciatívu, obklopila sa ľuďmi ako Michal Havran, František Mikloško, Magda Vášaryová, Oľga Pietruchová, Veronika Cifrová, Peter Sabaka… Teda zavolala si len ľudí z jedného tábora. Keby to myslela skutočne úprimne, tak by oslovila aj Jána Čarnogurského, Eda Chmelára, Igora Bukovského, Jána Baránka, Líviu Pavlíkovú, Štefana Hrušovského, Vladimíra Palka… Ona si predstavovala zjednotenie spoločnosti tak, že keď všetci prijmú jej názor, resp. názor ľudí, ktorými sa obklopila, tak vtedy bude spoločnosť zjednotená. Lenže takto sa spoločnosť nezjednocuje. To je babráctvo. Spoločnosť sa zjednotí tak, že sa proti sebe stojace tábory dohodnú na niečom spoločnom alebo sa usilujú o nejaký kompromis, keď každá strana v niečom ustúpi. Svojou iniciatívou nám nechtiac ukázala: ja som prezidentkou týchto ľudí a vy ostatní sa pridajte k nám, inak v našej spoločnosti slušných ľudí pre vás nie je miesto.

To, o čo sa usilovali bratia Matyinkovci, to mala urobiť ona. Ona sa mala snažiť sprostredkovať stretnutie dvoch táborov odborníkov. Mala na to autoritu. Ju by si nedovolili provládni odborníci s jedine správnymi názormi na Covid odmietnuť.

Pokus zjednotiť Slovensko prostredníctvom iniciatívy Hovorme spolu bol jedným z mnohých jej politických neúspechov.

Rovnako jej snaha zvolať okrúhly stôl po atentáte na Fica nebola oprávnená. Ona sama totiž prispela k rozdeleniu Slovenska na dva tábory. Bola prezidentkou len jedného z týchto táborov, nie celého Slovenska. Odmietala sa stretávať so všetkými predsedami parlamentných strán a rovnako tak aj s predsedom parlamentu Pellegrinim a premiérom Ficom. Ona sama je súčasťou problému. Dnes, keď končí vo funkcii, je Slovensko viac rozdelené, ako bolo, keď do funkcie nastupovala. Má na tom svoj diel viny. Preto nemá právo končiť ako prezidentka zjednotiteľka. Táto náročná úloha, a v istom zmysle privilégium, pripadne až novému prezidentovi.  

Záver

Čaputová bola určite najlepším slovenským prezidentom pokiaľ ide o vlasy, šaty, krásu, príjemné vystupovanie, ale najhorším, pokiaľ ide o politický výkon. Nie je zásadný politický talent, ale skôr zásadné politické drievko.

Na konci použila slovné spojenie „Moje milované Slovensko“, ale myslela skôr „Moje milované Progresívne alebo slušné Slovensko“. V jej Slovensku majú miesto len slušní ľudia ako Magda Vášaryová, Dorota Nvotová, Martin Šimečka, Monika Tódová, Soňa Szomolányová, Martin Bútora, František Mikloško a iní podobní. Jej Slovensko nie je Slovenskom spodiny, malého zbabelého národa, ktorý nikdy nebojoval, svíň v ľuďoch, opíc a dezolátov.  

Celkom dobre zvládla reprezentačné povinnosti. Ako politička však bola neúspešná. Preto asi aj nekandiduje druhý krát, lebo v hĺbke duše cíti, že sa na túto funkciu nehodí. Nikdy nebola političkou. Vždy bola len občianskou aktivistkou a ňou zostala aj v čase prezidentúry.

Zažiarila a zhasla. Svedkovia Čaputovej budú určite pestovať kult jej osobnosti, v dejinách Slovenska však nezanechá výraznejšiu stopu. S jej menom sa nespája žiadna výrazná myšlienka, program, iniciatíva, len prázdne frázy. Neexistuje nič ako čaputizmus. Je síce pravda, že dostávala rôzne ocenenia, ale tie dostávala za to, že sa so zápalom aktivistky držala predpísaných nôt, za to, že svojím frázam skutočne verila.

Pomohla zjednotiť, sceliť tú „lepšiu, slušnejšiu“ časť Slovenska proti tej „horšej, zlej“ časti, ktorú v koncentrovanej podobe stelesňuje R. Fico. Tým prispela výraznou mierou k rozdeleniu našej spoločnosti. Pomohla posilniť progresivizmus, teda v tomto bola úspešná. Od Šimečku by si zaslúžila sochu v nadživotnej veľkosti.

Na záver dodám, že by bolo lepšie, keby sme sa vrátili k voľbe prezidenta v Národnej rade. Keby sa prezident volil v parlamente, ľudia ako Kiska a Čaputová by sa nikdy nemohli stať prezidentmi.