jozefbugar

História je podľa Cicera učiteľkou života. Dejiny, či všeobecnejšie, minulosť nám ponúka mnoho ponaučení.

Poučné boli napr. prezidentské voľby v roku 2004. E. Kukan bol vtedy taký jasný favorit, až si mnoho jeho potenciálnych voličov povedalo, že jeho postup do druhého kola je istý, a preto sa prvého kola nezúčastnili. Nakoniec Kukan nepostúpil do druhého kola. Z týchto volieb sme sa, zdá sa, už poučili.

Vtedy v dvetisícdevätnástom.

Aké poučenie by sme si mohli zobrať z prezidentských volieb v roku 2019?

Mnoho ľudí nešlo vtedy v druhom kole voliť, lebo chceli dať najavo, že sa im nepáči ani jeden kandidát, vďaka čomu bola zvolená Čaputová ako hlava štátu s najnižším počtom hlasov, ale to jej nijako nebránilo vykonávať funkciu rovnako, akoby by ju bola vykonávala, keby bola hlavou štátu s najväčším počtom získaných hlasov v histórii.

Dalo by sa  to prirovnať k tomuto: Keď vyhráte finále majstrovstiev sveta vo futbale jedna nula, tak sa môžete hrdiť titulom majstra sveta rovnako, ako keby ste vyhrali sedem nula.

Ja som bol voliť, lebo som patril k tej menšine Slovákov, ktorí o Čaputovej vedeli pomerne dosť a bol som presvedčený, že Šefčovič by bol lepším prezidentom ako ona.

V kampani 2019 som sa angažoval aj ako bloger na Postoji (blog mi zrušili až v apríli 2022 kvôli trom článkom o Ukrajine), keď som dal na blogu priestor špičkovému bratislavskému právnikovi, ktorý zistil, že Čaputová fingovala svoju koncipientskú prax a napísal som dva články, ktorými som podporil Šefčoviča.

Pokiaľ patríte k národne, konzervatívne alebo ľavicovo orientovaným voličom, a neboli ste v druhom kole voliť Šefčoviča, bola to chyba.

Čaputová svojím aktivistickým výkonom funkcie prezidenta poprela názor, že prezident má u nás len symbolické právomoci. Ona nielenže svoje právomoci využívala, ale niekedy ich aj prekračovala.

Stále si myslím, že Šefčovič by bol lepším prezidentom ako ona. Úvaha o tom, o koľko by bol lepším prezidentom, je hypotetická, ale môžeme povedať, že by určite nevodil zahraničné návštevy k Teplárni, čo sme mnohí citlivo vnímali. Nepotopil by dve referendá o predčasných voľbách. Pravdepodobne by sa inak správal v čase vládnej krízy a tlačil by na skorší termín predčasných volieb. Ódor by sa za jeho prezidentovania nestal premiérom a úradnícka vláda by mala iné zloženie. Asi by vymenoval Rudolfa Huliaka za ministra životného prostredia. Ústavný súd by mal iné zloženie. Bol by viac politickým prezidentom ako nepolitická politička Čaputová.

Ako by sa správal v čase Covidu, je ťažké povedať, ale asi by sa nezapojil do manipulatívnej kampane so sloganom „Vakcína je sloboda“.

Pravdepodobne by sa neangažoval tak ako Čaputová v boji proti dezinformáciám, čo je len krycí názov pre boj s inými názormi. Demokracia môže fungovať len vtedy, ak existuje sloboda myslenia a vyjadrovania a k tomu patrí aj právo mýliť sa. Práve pre jej kampaňovanie za boj proti dezinformáciám či dezinterpretáciám môžeme považovať Čaputovú za ohrozenie našej demokracie.

Tak isto som presvedčený, že by Šefčovič nikdy nepovedal: „Mám pocit, že žijem v krajine, ktorej nerozumiem.“

V. Klaus na túto Čaputovej vetu reagoval tak, že toto by žiadny skutočný prezident nepovedal.

Šefčovič by nebol za zrušenie práva veta na Rade EÚ, ani by v marci 2022 nepovedal, že je v národno- štátnom záujme Slovenska okamžité odpojenie od ruského plynu a ropy, ako to urobila naša blonďatá prezidentka.

Uvedené postoje a výroky demonštrujú Čaputovej elitárstvo a odtrhnutosť od reality a obyčajných ľudí.

Niektorí ľudia, ktorí sa nezúčastnili 2019 na druhom kole prezidentských volieb, tým chceli vyjadriť, že nie sú spokojní s úrovňou ani jedného kandidáta. Boli aj takí, ktorí hádzali do urny biele lístky. Pomohli si tým nejako? Komu tým prospeli?

Medzi našimi kresťanskými demokratmi aj progresívcami je rozšírený jeden spoločný omyl a to, že nechápu politiku ako do istej miery svojbytnú (autonómnu) sféru ľudskej činnosti, ale pre prvých je politika len pokračovaním náboženstva inými prostriedkami, kým pre druhých je pokračovaním ideológie. V prvom prípade je politika príveskom náboženstva, v druhom ideológie.

Kresťanských demokratov zaujíma, či bol kandidát pokrstený, či má birmovku a či je za zákaz interrupcií. Ak nie, potom to z ich pohľadu znamená, že je za vraždenie nenarodených detí a je nevoliteľný. Niekedy mám pocit, že pre nich je život nenarodeného dieťaťa dôležitejší ako život dospelého človeka. (Progresívci zase favorizujú medvede, korytnačky a sexuálne menšiny.)

To je ale príliš subjektívne hľadisko, alebo by sme mohli povedať, fundamentalisticko- sektárske.

Buď bude presne taký prezident, akého ja chcem, a keď nie, tak je mi jedno, kto to bude. Buď bude po mojom a keď nie, tak je mi jedno, čo sa stane. To je detinský postoj človeka, ktorý nereaguje rozumne, ale necháva sa ovládať emóciami. Takýto človek nevie robiť kompromisy, čo je v spoločnosti nevyhnutné a nechápe, že politika je umením možného. Pozerá sa na problém zo svojej žabej perspektívy namiesto toho, aby sa naň pozrel z celospoločenského hľadiska.

Dnes sa to týka kresťanských voličov a tých, ktorých by som nazval Svedkovia Ha-ra-bi-no-vi.

Voľby majú zmysel aj vtedy, keď si nevolíme medzi perfektným a úplne zlým kandidátom, ale medzi dvoma nedokonalými kandidátmi, ak z hľadiska hodnôt, ktoré vyznávam, je mi jeden kandidát aspoň o trochu bližší.

Neexistujú rozdiely len medzi modrou a červenou farbou, ale aj medzi rôznymi odtieňmi modrej.

Poučenie z predchádzajúcich prezidentských volieb z roku 2019 je, že ak sú dvaja podobní kandidáti, ale jeden je aspoň o trochu lepší ako ten druhý, tak si treba vybrať toho lepšieho.

Lebo Korčok.

Aj teraz je tu skupina voličov, ktorí ohŕňajú nos nad Pellem aj Korčokom, lebo ani jeden im nie je dosť dobrý. Lenže rozdielov medzi kandidátmi na prezidenta v druhom kole je celkom dosť. Pozrime sa na niektoré.

Pelle sa napríklad vyjadril za účasť našich hokejistov z KHL na MS. Ak nezoberieme na MS hokejistov z KHL, Ukrajine tým nijako nepomôžeme, nezachráni to život ani jedného ukrajinského bojca a Ukrajinci sa o tomto našom geste ani nedozvedia, lebo prehrávajú vojnu a majú asi iné starosti, ako sledovať spory okolo našej nominácie na MS v hokeji. Naopak, docielime tým len to, že sa sami oslabíme a nepostúpime do štvrťfinále. Je to podobné ako so sankciami. Sankcie Ukrajincom veľmi nepomôžu, ale nás samých oslabia.

Pelle sa vyjadril pre denník Štandard proti registrovaným partnerstvám. Korčok pre svoj bratský Denník N jednoznačne za. Prečo sú z konzervatívneho hľadiska registrované partnerstvá neprijateľné? Lebo všade tam, kde sú dnes legalizované homomanželstvá a adopcie, boli najprv registrované partnerstvá. Bolo to tak napr. v Rakúsku a podobný vývoj môžeme sledovať aj v susednom Česku. V Česku LGBeťári pred 15 rokmi hovorili, že chcú len registrované partnerstvá a dnes už hovoria, že im to nestačí, lebo chcú rovnosť práv pre všetkých. Ide o známu salámovú metódu, ktorou LGBeťári postupne dosahujú svoje ciele.

Pelle sa vyjadril za obmedzenie financovania politických mimovládnych organizácií. Tieto organizácie oslabujú našu suverenitu, podrývajú našu národno- štátnu identitu v tom zmysle, že sú nástrojom presadzovania zahraničných záujmov na Slovensku. Majú status zahraničných agentov, ktorí pracujú pre Soroša, americkú alebo britskú vládu.

Je nonsens, aby vláda financovala mimovládne organizácie, ktoré vykonávajú protivládnu činnosť.

Politické mimovládne organizácie vytvorili politický kartel s niektorými médiami a progresívno- liberálnymi politikmi. Snažia sa získať vplyv aj na školstvo a majú svojich ľudí aj v štátnej správe. Je to skutočný slovenský díp štát.

Ak chceme väčšiu mieru suverenity a oslabenie vplyvu progresivizmu, potom musíme oslabiť vplyv politických mimovládok pod Tatrami.

Korčok reprezentuje namyslené globalistické elity, ktoré opovrhujú obyčajnými ľuďmi- dezolátmi. Pelle je predsa len viac ľudový, má bližšie k obyčajným ľudom

Korčok by bol elitárskym prezidentom tak, ako bola Čaputová elitárskou prezidentkou so svojím bojom proti klimatickým zmenám, ktorý obyčajným ľuďom prináša len zníženie životnej úrovne, lebo prispieva k ničeniu európskeho priemyslu a poľnohospodárstva. Čaputovej sa síce nepodarilo presadiť registrované partnerstvá alebo homomanžestvá, ale svojou činnosťou prispela k posilneniu tohto ideologického prúdu v našej spoločnosti.

Korčok je atlantista a podporovateľ všetkých amerických imperialistických vojen. Jeho „prozápadné ukotvenie Tejto krajiny“  nie je v skutočnosti ničím iným, len stelesnením slovenského vazalstva voči Bruselu a Washingtonu, ktoré sa prejavuje bezvýhradným a ochotným súhlasom so všetkým, čo prichádza z týchto dvoch centier. Takéto správanie mnohí pociťujeme ako nedôstojné.

V skutočnosti Slovensko nepatrí ani na Západ, ani na Východ, ale do Stredu, sme Stredoeurópania.

Pelle vyjadruje slovenský suverénny postoj už len tým, že odmieta podporovať Ukrajinu zbraňami a vyzýva k zastaveniu bojov a mierovým rokovaniam. Je to teda kandidát mieru. Jednoznačne tiež odmietol účasť slovenských vojakov vo vojne. Ukrajincom sme dali, čo sme mohli a nič im nedĺžime. Naproti tomu Korčok je za vojnu do posledného Ukrajinca, až kým Rusi Ukrajinu úplne neprevalcujú. Rozpráva hlúposti o tom, že ruský útok bol nevyprovokovaný, na druhej strane schvaľuje devastačný útok Izraela na pásmo Gazy alebo bombardovanie Srbska v roku 1999. Pre ľudí ako Korčok (alebo Čaputová) je však používanie dvojitého kilometra štandardom.

Ex Mikipremiér Dzurinda vyzval Korčoka, aby odobral Ficovej vláde právomoci v oblasti zahraničnej politiky.

Pred druhým kolom bol Korčok kvôli tomu, aby vyhral voľby, ochotný klesnúť tak hlboko, že sa stal (aspoň na pár dní do konania volieb) slovenským národovcom. Tieto globalistické elity, ktoré Slovensko nevolajú inak ako Táto krajina, sa pri svojej snahe o ovládnutie sveta a Slovenska naozaj nezastavia pred ničím.  

Tým, ktorí nevidia rozdiely medzi Korčokom a Pellem by som odporučil, aby si kúpili nové okuliare, nie nevyhnutne tie korčokovské.

Pelle je predsa len o niečo viac na strane Slovenska proti globalistickým elitám a na strane obyčajných ľudí proti progresívnej bratislavskej kaviarni. Preto nezopakujme chybu, ktorú sme urobili pri voľbách v roku 2019, nezostaňme sedieť doma a z dvoch možností si zvoľme tú lepšiu.

Keby to bolo skutočne tak, že by si boli títo dvaja kandidáti tak veľmi podobní, potom by celé tá mediálna progresívna mašinéria nešla už niekoľko týždňov na plný plyn, aby za prezidenta presadila Korčoka.

Korčok a spol. o sebe radi hovoria ako o slušných ľuďoch a demokratoch. Práve v tejto súvislosti je zaujímavé, že Korčok začal svoju predvolebnú kampaň neslušnou, ale ráznou vetou: „Do pi…e, to je kosa!“ Aj to ukazuje, že tzv. slušnosť je len marketingové pozlátko alebo figový list, ktorým on a spol. zakrývajú svoju programovú prázdnotu. Celý ich program by sa dal zhrnúť do jednej vety: Verne slúžiť Západu.

To je tak, keď je politika postavená na frázach, manipuláciách a polopravdách.

Keby ste mali ísť na operáciu a mohli si vybrať medzi neslušným chirurgom, ktorý je ale výborný operatér a medzi slušným chirurgom, ktorý je slabší operatér, tak väčšina by si asi vybrala toho prvého. Slušnosť nie je politický program a o slušnosti v politike obyčajne hovoria tí, ktorí nemajú nič iné, čo by povedali.

Označovať určité politické strany alebo voličov za demokratických je manipulácia, lebo všetky relevantné politické strany a všetci voliči, ktorí sa zúčastňujú na demokratických voľbách, sú demokratickí. Nielen Korčok, Heger a Naď sú demokrati, ale aj Ha-ra-bin, Kotleba, Uhrík alebo Fico.  

Je medzi čím sa rozhodovať, je o čo hlasovať.

Tí, ktorí naopak hovoria, že rozdiely medzi Pellem a Korčokom sú minimálne, kampaňujú v prospech Korčoka a ak bude zvolený, budú za to niesť zodpovednosť.

Záver

A. Danko v rozhovore s Mimi Šramovou na otázku, či by nebolo kvôli vyváženosti moci lepšie, keby mala opozícia prezidenta, odpovedal, že nie, že musíme mať všetko, lebo inak nás zožerú.

Súhlasím s Dankom. Oni sú vojne. Nechcú robiť kompromisy, nechcú sa deliť o vplyv, o moc. Povaha ich silne zideologizovanej politiky je taká, že neznesie vedľa seba žiadnu alternatívu. Buď sa podvolíte, alebo vás zadupú do zeme.

Už neplatí v demokracii zaužívaný zvyk, že vláde treba dať sto dní po nastúpení do funkcie. Opozícia ide vláde po krku od prvého dňa, ako to povedal Sulík.

Úlohou opozície je vládu kontrolovať a kritizovať, naša opozícia však vyhlásila vláde vojnu. Toto nie je opozičná politika, to je vojna. Oni využívajú všetky možnosti, ako vládu povaliť. Robia obštrukcie v parlamente, buntošia ulicu, aby ľudia permanentne protestovali a intrigujú proti vláde v Bruseli. Netreba zabúdať, že majú na svoje strane mediálnu mašinériu, väčšinu celebrít a politické mimovládky. Tlak, ktorému čelí naša vláda, je šialený. V tejto situácii nesmú získať funkciu prezidenta, ktorý by bol ich človekom, ich hovorcom.

Zastavme ich bratia a sestry, lebo inak ovládnu celú našu spoločnosť a nám ostatným nasadia náhubky!

Na záver dodám, že vzhľadom na právomoci, aké prezident u nás má, by bolo lepšie vrátiť voľbu prezidenta do parlamentu. Keby sa prezident volil v parlamente, nemohli by sa ľudia ako Kiska alebo Čaputová nikdy stať prezidentmi. A ak by nastala taká situácia, že by sa poslanci nevedeli na nikom zhodnúť, mohli by sme ich uzamknúť v budove Národnej rady a nechať ich tam o skromnom jedle a o vode dovtedy, kým by niekoho nezvolili.